Keď sme ako piataci na základnej škole koncom roku 1989 z okna úprimne závideli gymnazistom, ktorí sa počas vyučovania chystali na manifestáciu do mesta, dohadovali sme sa, že aj my raz budeme štrajkovať, aby sme nemuseli do školy. Splnilo sa nám to o osem rokov neskôr, keď nám na gymnáziu odvolali riaditeľku. To bol môj prvý a zatiaľ posledný prípad, kedy som sa niečoho podobného zúčastnil a dokonca sa podieľal na organizácii protestného pochodu.
Vo francúzskom Lyone, kde som niekoľko rokov študoval, som si verejného života veľmi neužil. V uzavretom areáli školy sme mali všetko potrebné a všetko navidomoči fungovalo. Verejnú dopravu sme využívali len niekoľkokrát do roka, keď sme sa potrebovali dostať na autobusovú stanicu na druhom konci mesta. Vtedy sme si uvedomovali, ako často štrajkovala mestská doprava.
Celé piatkové popoludnie sme na internátoch sedeli pri počítačoch a na webe dopravného podniku sledovali aktuálne štrajkové spravodajstvo. Hoci vodiči trucovali, vždy sa našiel niekto na riaditeľstve, kto si dal tú námahu a na webe priebežne aktualizoval počty štrajkujúcich vozidiel. Akonáhle sa percento premávky našej linky metra zdvihlo z nuly na dvadsať percent, už sme utekali na stanicu aj s kuframi, aby sme sa v dave ľudí dostali na náš vytúžený autobus smerujúci do Prahy.
Ale neštrajkovala len verejná doprava. Počas jedného týždňa vyhlásili protest zamestnanci bánk, ktorí majú na starosti rozvoz peňazí do bankomatov. Neboli peniaze. Žobráci sa dostali na mizinu, peňaženky zívali prázdnotou, obchody akceptovali platobné karty pri sumách od jedného franku namiesto stovky a na bankomate pri jedálni vyrástla hustá pavučina.
Na zlé človek rýchlo zabúda. Po ročnom pobyte v západonemeckom Karlsruhe mi prišlo akosi prirodzené, že električky chodia načas. Až pri príležitostných návštevách Lyonu som si uvedomil, ako veľmi mi haprujúca mestská doprava a biele bagety vôbec nechýbajú.
Od pondelka štrajkujú v našej juhozápadonemeckej krajine Baden-Württemberg zamestnanci verejnej služby. Ide o prvý podobný štrajk za ostatných štrnásť rokov. Odbory protestujú proti natiahnutiu pracovného týždňa z 38,5 na 40 hodín. Celých osemnásť minút na deň, to je menej ako strávi fajčiar na chodbe počas pracovného času. Škôlky zostanú zatvorené, nemocnice odkladajú operácie a smetiari nebudú odvážať smeti.
Susedovie chlapec zmizol za rohom ulice a ja som úspešne našiel miesto v kontajneri. V pondelok to tu radšej ani nebudem skúšať.
