Kupovali sme ho v jednom podunajskobiskupickom cyklistickom bazáre pred šiestimi rokmi. Stál tam medzi ostatnými polovrakmi taký nenápadný, biely, opretý o stenu. Nemal svetlá, zvonček, nosič ba ani blatníky či stojan. Rozhodla teda jeho nízka hmotnosť, veď ho bolo treba dopraviť autobusom do tisíctristo kilometrov vzdialeného Lyonu, kde som vtedy študoval.
V garáži sme ho s otcom rozobrali do poslednej skrutky, prečistili a biely rám prestriekali na strieborno. Náboj zadného kolesa sa akosi definitívne zadrel, no sused Milan nejaké zvyšné koleso doma ešte mal a tak som mohol brázdiť celé letné prázdniny po Bratislave, kým neprišla jeseň a začiatok školského roka.
Do Prahy, odkiaľ premával autobus do južného Francúzska, sme ho viezli v aute. No do autobusu som ho nemohol dať len tak. Takže ešte doma sme ho rozobrali a zabalili do kartónu. S malou dušičkou som ho niesol k vodičovi autobusu, ktorý nakladal veci do batožinového priestoru.
-- To je kolo? Hezky sbalené, dejte ho sem!
A už bolo medzi ostatnými kuframi a dokonca bez príplatku. V Lyone som takmer vypustil dušu (moju, nie cyklistickú!), kým som ho cez mesto doteperil k internátu. Ale už bol tam! Nemusel som na blšáku za pár stoviek frankov kupovať kradnutý a riskovať, že ma nejaký spolužiak zhodí na ceste z neho, lebo pôvodne patril jemu.
Dva roky verne slúžilo ako približovadlo po areáli školy. Kým niektorí spolužiaci došli do jedálne a postavili sa na koniec dlhočizného radu, ja som už spokojne tlačil do hlavy cordon bleu či haricots verts. A ako študent počítajúci každý frank som sa aj cez víkendy do mesta vozil radšej na bicykli ako metrom.
Jeho kariérnym vrcholom bol asi stokilometrový výlet po okolí Lyonu spolu s troma ďalšími favoritmi: Eviným, Iviným a Michalovým. Vtedy mi ešte krásy cykloturistiky neboli blízke a tak som vo väčšine kopcov len ťažko dýchal, kým sa mi ostatní traja v diaľke strácali.
V jednom takom prípade som sa zastavil pri jednom rodinnom dome, aby som si doplnil vodu do fľaše, ktorú som nosil v ruksaku na chrbte. Pána domáceho, ktorý akurát stál pred domom som pekne pozdravil a poprosil o pomoc. Ten zakričal na ženu v dome, či mi má doliať vodu z vodovodu alebo či mi má dať novú fľašu. Žena vystrčila hlavu z okna, premerala si ma od hlavy po päty a odsúhlasila, že tá spotená dychčiaca postava si zaslúži novú fľašu vody.
Keď som sa učil jazdiť na svojom prvom bicykli, často som padával. Potom som sa akosi naučil jazdiť aj bez prehnaného kontaktu so zemou a celkom dlho mi to vydržalo. Až som raz v jednom kopčeku pri internáte nešikovne prehodil rýchlosť a keďže páčka sa nachádzala na spodnej tyči kúsok od predného kolesa, niečo sa tam vzpriečilo a baranmi nešlo otočiť doprava. Trochu som zazmätkoval, bicykel pokračoval v jazde smerom doľava a ja rovno... a dole. Náraz bol tvrdý a bolestivý. Oškreniny na tvári, kolenách a rukách sa zahojili, páčku som posunul o pár centimetrov nižšie a naďalej sme s favoritom zostali dobrými kamarátmi.
Pred jednými vianočnými prázdninami, kedy som opäť po pár mesiacoch šiel pozrieť rodinu do Bratislavy, som zabudol bicykel vonku, nevyniesol som ho na izbu. Bol síce zamknutý, ale nejaký visiaci zámok tým hyperaktívnym blšákovým predavačom ojazdených bicyklov predsa nemohol zabrániť v kľude vianočných prázdnin preriediť preplnené stojany pred internátom. Po Vianociach som ho tam našiel, nikto sa ho ani len nedotkol. Vtedy som nadobudol presvedčenie, že oň fakt nikto nemá záujem.
Na ďalší rok som šiel na výmenný pobyt do Karlsruhe. Favorita som uskladnil u známych v pivnici a v Karlsruhe si na ten rok kúpil na blšáku starší Motobécane. Slúžil dobre, ale po roku intenzívneho používania a jedného výletu do Strasbourgu sa začalo všetko veľmi rýchlo kaziť. Za pár pív si z neho po mojom odchode kamarát odmontoval ešte použiteľné súčiastky a ja som sa vrátil k starej hrdzavejúcej láske do Lyonu.
Keďže favorit nemal stojan, opieral som ho kde sa dalo: lampy, zábradlia, stromy, múry či iné bicykle som našiel kdekoľvek. Strieborná farba začala miznúť a objavovala sa klasická kastrólová modrá, ktorú pôvodný majiteľ voľakedy prestriekal na bielo. Bicykel teda vyzeral otrasne. Už som sa nebál ho nechávať kdekoľvek len so zamknutým kolesom o rám.
V Lyone som pobudol len pol roka a mal som sa opäť vrátiť do Karlsruhe. Päťstokilometrové sťahovanie vlakom bola výzva pre mňa a môj majetok, no nemysliteľné pre môj bicykel. Nemienil som sa ho však vzdať a preto som ho na spiatočnej ceste pribalil trojici kamarátov, ktorí ma v decembri prišli z Karlsruhe pozrieť. Favorit ma teda pekne čakal, keď som za ním po Vianociach prišiel do mesta bicyklov.
Karlsruhe je naozaj mesto bicyklov. A v porovnaní s Amsterdamom, Strasbourgom, Zürichom či Stockholmom má na to aj historický dôvod. Tu v roku 1817 vynašiel Karl Drais svoj drevený "Laufrad". Mesto je perfektne ploché a cestičiek pre cyklistov je tu asi viac ako pre autá.
Odvykol som si chodiť pešo. Načo aj, veď bicyklom sa dalo dostať kamkoľvek a po domontovaní stojanu som ho nechal stáť aj uprostred chodníka, niekedy aj nezamknutý. Tak ako ostatní. V centre bol dokonca rýchlejším dopravným prostriedkom ako električka.
Používal som ho len ja. Ktokoľvek, komu som ho požičal, mi ho po chvíli vrátil s výčitkou, že to hrubé kožené sedadlo je otrasné. Mne však vyhovovalo. Rovnako mi vyhovovala zaseknutá prehadzovačka, ktorá ma nútila jazdiť na jedinom prevode. V Karlsruhe nemáme kopce, takže to bolo tiež v poriadku. Ideálny stav, keď sa stroj prispôsobí potrebám človeka.
Vlani dostal mladšieho silnejšieho brata. S novým trekom som za ten rok najazdil po kraji tisíce kilometrov. No mesto, škola a práca zostali doménou favorita.
Už je však preč. Pred troma týždňami som objavil na zadnom kolese defekt. Chladnejšie a upršané počasie spôsobili, že som opravu odkladal a odkladal, až som doodkladal. Minulý týždeň tam už nebol. Pýtal som sa ešte vrátnika budovy, pred ktorou sa nachádzal, či nelikvidovali dlho odstavené bicykle. Odpoveď bola záporná.
Možno je to tak lepšie. Asi by som mal ťažké srdce ho po pár rokoch vyhodiť do šrotu, až by nebol vôbec pojazdný. Možno by som ho donekonečna opravoval. Takto zmizol odrazu, postaral sa o neho niekto iný.
Akurát sa obávam, že ho zbadám niekde v meste. Ten bicykel poznám na sto krokov medzi stovkou iných. Niekto sa na ňom povezie, prípadne bude novým zámkom niekde priviazaný. Ako zareagujem?
Ak by ste niekde videli strieborno-modro-hrdzavého favorita so žltými ošarpanými baranmi, dvoma rozličnými pedálmi, nakrivo namontovaným stojanom a vŕzgajúcim košíkom, hnusnou koženou sedačkou, brzdami na heslo, prehadzovačkou drôtmi nastavenou na jednu rýchlosť a dušou spoľahlivého pomocníka, tak mi dajte, prosím, vedieť. Bude mi chýbať.
DOPLNENÉ (5.12.2005 13:00): Pár metrov od miesta, kam som ho pred pár týždňami zaparkoval, opretý z druhej strany o požiarne schodisko, na mnou ignorovanom mieste, tam stál. Zamknutý, s pumpou v ráme a s defektom zadného kolesa. Presne tak, ako som ho kúsok odtiaľ zanechal. Čakal na mňa. Asi niekomu zavadzal, tak bol preložený. Nevšímal som si ho doteraz, alebo mám v Karlsruhe toľko pozorných čitateľov? No v každom prípade viem, že ak by som ho chvíľu nehľadal, tak nevznikne tento článok.
