V pondelok večer som náhodou v obchodnom centre stretol kamaráta: "Miro, práve som kúpil lístky na futbal, poď aj ty!" Postihla ma slabá chvíľka a po druhýkrát v živote som sa rozhodol pre futbalové predstavenie. Pred jedenástimi rokmi vyhralo Slovensko nad Faerskými ostrovmi 3:0. Tentokrát mali na druholigový zápas do Karlsruhe proti miestnemu KSC prísť červeno-bieli (Rot-Weiss) z Essenu.
Na webe karlsruháckeho futbalového klubu som si naštudoval všetko potrebné. Vraj vedú druhú ligu, zatiaľčo ich súper je na chvoste rebríčka. Štadión som hľadať nemusel. Nachádza sa uprostred lesa kúsok od zámku a keď sa tam hrá, tlmený hukot divákov sa ozýva po celom priľahlom meste.
V piatok o piatej, oblečený pokiaľ možno v čo najneutrálnejších farbách, som prikvitol k zámockej veži. Kamaráti už čakali a tak sme sa všetci zaradili do masívneho sprievodu prúdiaceho smerom k štadiónu. Mládež pred vchodom dopíjala pivo z plechoviek a fľašiek, keďže do areálu sa s tým vojsť nedalo, zatiaľčo pomedzi nich chodila sklonená staršia žena s veľkou taškou a tieto zálohované obaly zbierala.
Piatok bol krásny deň. Posledný zo série, ktorú nám jar poslala ako ukážku toho, čo príde po budúcotýždňovom snežení. Bol som rád, že som na čerstvom vzduchu, lebo ináč ako sa poznám, určite by som niekde fajčil pod bránou. Napísal som strýkovi do Bratislavy SMS, že až bude náhodou sledovať predstavenie v televízii, tak že aha, tu stojím. "Fandi, vsadil som jednotku!", znela odpoveď.
Naše miesto bolo v sektore A1, čiže v severozápadnom oblúku, miestne nazývanom aj Nordwestkurve. Tu si mohol človek za deväť eur dve hodinky postáť a zabaviť sa. Pravidelní návštevníci mali miesto na severovýchode. To bolo bielomodré more. Celý čas spievali, bubnovali a mávali. Zbadal som medzi nimi troch roztlieskavačov s megafónmi, ktorí obecenstvo privádzali do varu. Občas sa im ako echo ozval zvyšok hľadiska, ktoré však väčšinu času pokojne sedelo či stálo na svojich miestach.
Diváci z Essenu sa tentokrát zmestili do náprotivného rohu priamo pod stožiar. Zmestili by sa snáď do jedného autobusu. Spomenul som si na výjav spredvlani, ako mestom šli dve staré električky v policajnom sprievode smerom na stanicu, kde už maskovaní policajti vytvorili koridor k vlaku. Tentokrát to vyzeralo kľudne.
Pod nami, kúsok od javiska, sedelo v rade asi dvadsať vozíčkarov. Podaktorých som spoznával z videnia z ulíc mesta. Zas v štvrťmiliónovom Karlsruhe ich asi tak veľa nie je. A väčšina z nich zrejme chodí na futbalové predstavenia.
Odrazu začali povetrím lietať nejaké hrče. Traja chalani ich vystreľovali z praku. Kamarát mi prezradil, že sú to vraj ponožky. Žeby z minulého predstavenia?
Na obrazovke sa objavil text a z reproduktorov zahučali prvé tóny bádenskej hymny známej ako Badnerlied. Veľmi sa to na karaoke nepodobalo, pretože pokiaľ mi oči dovideli a uši dopočuli, tak sa slová vzájomne trošku odlišovali. Zatiaľčo na obrazovke sa v refréne spievalo, že bádenská zem ožije, tak diváci so všetkou vážnosťou volali po tom, aby sa oni, Švábi, stratili. Ach jaj.
Konečne vybehli na javisko aj herci. Jedni celí v bielom, druhí v modro-žltom. Zmätene som sa spýtal kamarátky, že kde sú tí Červeno-bieli z Essenu. Či ako náhradný program neposlali zbor odinakadiaľ. Tak vraj sú to tí žlto-modrí. Takže bieli karlsruháci nastúpili proti žlto-modro-červeno-bielym.
Odpískané, predstavenie sa mohlo začať.
Na jar a v lete hrávame s kamarátmi futbal v zámockom parku neďaleko odtiaľto. Koľko sa nás stretne, tak sa rozdelíme približne na rovnaké polovice, ja odkrokujem osem stôp (jeden o hlavu menší kamarát sa vtedy väčšinou ponáhľa odkrokovať ich bránku, tiež na osem stôp, beťár!), postavíme fľašky ako bránky a hurá, po dvoch hodinkách sa tešíme na zaslúžený litrík piva. Je to zábavné, športové, len občas si nadávame, aby sme sa potom zas udobrili. Góly cez polovicu neplatia a keď sa už nikomu nechce behať, tak sa vyhlási, že "kto dá posledný gól, ten vyhral."
Títo však hrali akosi serióznejšie. Behať na takmer stometrovom ihrisku by som tiež dlho nevydržal. Dlho sa tam nič nedialo, tak som si pre zmenu začal trochu všímať ľudí okolo seba.
Za mnou poskakovala tlupa neskorých desiatnikov. Jedno celkom milé dievča stálo pokojne opreté o svojho chalana, z ktorého sa vykľul naslovovzatý odborník, od ktorého by som sa mohol učiť nadávky v nemčine, kebyže mal trochu bohatšiu slovnú zásobu a neopakoval stále len tie chumaj, chňup, chmuľo, krepáň, ogrgeľ a pačvor.
V polovici predstavenia prišla prestávka. Pár ľudí sa vyhrnulo po pivo, no väčšina ostala radšej na svojich stabilných miestach. Kamarát to riskol, no po chvíli sa vrátil, že je to bez šance. Ozaj, na displeji svietilo medzitým 0:1.
Diváci aj v druhej polovici často šomrali a zmena prišla až keď po nejakom faule kopali miestni jedenástku. Tú vraj nemožno chytiť, len zle kopnúť. Kopnutá bola asi dobre, stav 1:2. Hľadisko trochu ožilo, spievalo sa, len na tanec nebolo miesto. Tak nejako to pokračovalo až do záverečného hvizdu a spadnutia opony.
Tohoto neostrého záberu mi je obzvlášť ľúto. Na ihrisku sa ešte hrá, na displeji svieti stav 1:3 a úplne vpravo dole odtláčajú prvých vozíčkarov. Okolo mňa sa v tom momente začalo vyľudnňovať.
No napriek tomu väčšina z celkových 26700 divákov po skončení zápasu začala vďačne tľapkať. Vyvolávanie pred oponu sa však už nekonalo.
