Detstvo v šesťdesiatych rokoch, ešte pred príchodom "bratov osloboditeľov", bolo také naozajstné, bez deformácií technickými vymoženosťami. Televízor bol najvyšším stupňom sprostredkovanej zábavy a spomínam si na futbalový šampionát 1966 v Anglicku. Na zápasy sa k nám schádzali aj susedia. Našim ihriskom boli záhrady, lúky a lesy.
Starší chlapci sa čas od času rozhodli podnikať prieskumné výpravy do okolitých lesov. Bolo niečo vyše dvadsať rokov po vojne, ale bunkre, delostrelecké pozície a zákopy pre vojakov boli v lesoch stále zreteľne vidieť. A nebolo ich málo, dokonca boli oblasti, kde sa pre možné hrozby z mín ani veľmi nechodilo. Všetkým bolo jasné, že po nich tam niečo muselo zostať. A ostalo.
Raz sa partia 3 starších chlapcov, okolo 15 - 16 rokov, vrátila na náš "horný koniec" s napchatými vreckami nábojov. Krátke, ako do dobových nemeckých samopalov. 250 kusov, s ktorými sa chválili, neboli jediným úlovkom. Hrdzavá puška s nábojom v komore a zbytky zásobníkov do samopalov, boli ďalšie zaujímavosti. Pre nás, žiačikov na miestnej jednotriedke, to boli hotové divy. Prezieravo nepodľahli našim prosbám a nič nám nedali. Lakomci a ešte čosi iné zaznelo na ich adresu potom ako odišli. Červíka však nasadili...
Hneď nasledujúci deň popoludní sa dvaja z partie, tretiak a štvrták, rozhodli popasovať s červíkom. Vybrali sa do lesa, tam, kde sa veľmi nechodilo. Pochopiteľne, bez toho, aby niekomu niečo povedali. Vrátili sa tesne pred zotmením a o výprave svorne mlčali. Oni vedeli prečo. To sa ukázalo na nasledujúci deň. Neprišli do školy. V dedinskej jednotriedke nikto nemohol chýbať bez toho, aby sa o tom nevedelo. A tu zrazu toto. Darmo sa učiteľka vypytovala, nikto o ničom nevedel.
Zobrali si so sebou kladivo a klinec 250 mm dlhý na odpálenie míny do mínometu, ktorú našli predchádzajúce popoludnie a náležite schovali do kríkov nad dedinou. "Na pozíciu" ju striedavo niesli asi kilometer. Čo sa dialo od momentu rozhodnutia o hľadaní munície až po samotné "odpálenie", opísali sami, presnejšie starší z nich, ktorý dopadol lepšie.
Mladší držal mínu a starší udieral na klinec so špičkou na špičke míny, na rozbuške. "Už syčí", ozval sa mladší po tom, ako sa naozaj ozval jemný zvuk. "Teraz ja", domáhal sa mladší práva udierať. Vystriedali sa a udrel. Ozvala sa explózia, našťastie explodovala len rozbuška.
Starší mal niekoľko škrabancov od drobných črepín na rukách, len povrchové zranenia. Mladší dopadol horšie. Bol nad mínou naklonený, preto sa drobné úlomky zaryli do tváre a očí. Rezalo ho to, oči boli červené, ale doma sa pri maminom výsluchu nepriznal, "U babky sme liezli na slivku, tak mi tam niečo spadlo zo slivky". Ale po pár minútach sa to zlomilo. "Mama, všakže mi to magnetom vyťahajú", vyvalil na mamu otázku. Došlo jej to a ráno ho viedla k lekárovi. Večer už bol v Košiciach, kde strávil 2 mesiace. Oči mu zachránili, dodnes netrpí žiadnymi následkami.
To, čo ostalo, boli rany na duši. Keď sa vrátil domov, bál sa, ťažko komunikoval a ešte ťažšie sa učil. Museli s ním navštevovať psychiatra ( v tej dobe detský psychológ nebol hádam v celom okrese. Ja som poznal jedného, vyťahovali ho z nohavíc a prekladali na polovicu ) a dokonca sa zvažovalo, že vynechá ročník. Ale na dedine, v jednotriedke, sa čokoľvek utrasie.
Asi 22 rokov po vojne bolo na bývalých bojiskách množstvo aktívnej munície. Koľko toho bude tesne po vojne na Ukrajine ? Ani sa nechcem zamýšľať nad tým, čo čaká deti a nielen ich, ale vôbec civilné obyvateľstvo na poliach a v lesoch.
