Chuťovým pohárikom vedela najlepšie ulahodiť cukráreň v pasáži na Štúrovej. Bola v miestach, kde je dnes vstup do banky. Vždy som si popásla oči na zákuskoch a nakoniec som si vybrala rez slovan. Zákusok, ktorý sa inde ako v Bratislave hádam ani nedal kúpiť. Dnešné „náhrady" legendárneho slovanu sa s originálom nedajú porovnať - na vrchu býval kopček nefalšovanej šľahačky, posypaný kúskami orechov... ešte teraz cítim jeho vôňu... Obľúbeným miestom bolo aj Kollárovo námestie - v stánku v spodnej časti námestia robili jednu z najlepších zmrzlín v Bratislave. No dôvodom, pre ktorý sme prechádzky mestom začínali (alebo končili) na Kollárku, boli pirôžky. Dnes ich predávajú nižšie, na začiatku Obchodnej ulice. Pirôžtek za dve koruny, makový, orechový alebo tvarohový, jedna báseň, pre ktorú sa oplatilo postáť si v rade. Nič to, že sme potom boli celí zamastení. Na pirôžky sme podnikali výlety ako stredoškoláci aj cez vyučovanie. Chodila som do školy na Novohradskú, takže pirôžkové desiate sme si chodili kupovať zväčša cez voľné hodiny...
Tesne pred nežnou revolúciou aj do Bratislavy dorazil pravý fast-food - Gurmán na Poštovej ulici. Konkurenciou pre hot-dogy a langoše s cesnakom bolo 250 gramov hranoliek s rozriedenou majonézou (alebo čo to vlastne bolo...) za šesť korún československých. Rodičia na túto vymoženosť pozerali s nevôľou. Veď koľko hranoliek sme si mohli za šesť korún narobiť doma! K hranolkám sa dal kúpiť aj salámovo-syrový špíz, podávaný na vkusnej papierovej tácničke. V Gurmáne sa sedelo na plastových električkových stoličkách, uchytených na stolíku, ktoré sa samé zasúvali. Ako deťom nám viac nebolo treba...
Pre nás, deti, bol ale cieľ prechádzky mestom trošku iný. Presne oproti Gurmánu bola Červená Čiapočka - veľké hračkárstvo. Moja najobľúbenejšia predajňa v celej Bratislave. Dnes kúpite viac či menej kvalitné hračky v každom obchodnom dome či hypermarkete. Ale Červená Čiapočka bolo hračkárstvo, v ktorom sa dalo kúpiť takmer všetko - 36-korunové bábiky aj Igráčikovia (plastové figúrky zobrazovali rozličné povolania), ale aj vtedy podpultové Dostihy a sázky. Iba na lego sa chodil stáť rad na Michalskú ulicu.
Počas potuliek mestom sme sa zvykli zastaviť aj na Kamennom námestí - na vtedajšom obchodnom dome Prior (dnešnom OD Tesco) boli zvony, ktoré odbíjali každú štvrť hodinku. A v celú hrali dlhšie. Dnes, keď cez mesto len preletím, ani nerozmýšľam nad tým, či ešte niekedy zvonia... Najbližšie si počkám. Veď čo ak to bude naposledy?
