Večerník začal vychádzať v roku 1956 a postupne sa stal súčasťou života Bratislavčanov viacerých generácií. Spomínam si, že som sa nevedela dočkať, kedy budem môcť poň do stánku chodiť ja - do toho nášho ho vozili okolo tretej popoludní.
Najpopulárnejší bol piatkový Večerník, v čase, keď som začala po Večerník chodievať ja, stál 1,- Kčs oproti všedným dňom, kedy stál 50 halierov. Piatkový večerník bol akýmsi klebetníkom mesta, nechýbali príbehy Hildy Gábrišovej, v rubrike "Slovo majú Bratislavčania" sa obyvatelia mesta mohli posťažovať na čokoľvek. Vo výtlačku z porevolučného 15. decembra 1989 sa v predslove rubriky písalo:
"Milí čitatelia, aj táto strana, ktorej tvorcami ste vlastne vy, začala dýchať voľnejšie. Dostávajú sa na ňu príspevky s témami, aké by sme si pred pár týždňami netrúfli publikovať..."
No v záhlaví nad nadpisom sa ešte vždy skvelo heslo, ktoré nechýbalo snáď na žiadnych novinách:
"Proletári všetkých krajín, spojte sa!", ktoré sa neskôr zmenilo na nadtitul "Noviny všetkých Bratislavčanov".
V piatkovom Večerníku bol program divadiel, kín a televízie na víkend, kalendár športových podujatí a výstav, samostatne bol uvádzaný program Domu ČSSP (Československosovietskeho priateľstva), kde hrali sovietske filmy a divadelné predstavenia.
Stredajší Večerník bol známy Prípadom na stredu - kriminálnym príbehom nielen zo života mesta, kupoval sa i kvôli televíznemu programu na najbližší týždeň. Zalistovala som si v novinách z konca novembra 1989 a zistila som, že v diskusnej relácii v stredu 29. novembra sa diskutovalo o naliehavých problémoch nášho zdravotníctva... Ťažiskom televízneho programu boli sovietske filmy a seriály (Michail Lomonosov - siedmy diel seriálu, Lúčenie - sovietska dráma), ale i populárny Ein Kessel buntes.
Večerník hľadal spolu s Verejnou bezpečnosťou svedkov dopravných nehôd, prinášal informácie o kultúrnych podujatiach v meste, nechýbala športová strana. Na jeho stranách sa diskutovalo, zabávalo, každý deň sme sa dočítali o tom, aký je stav hladiny Dunaja nielen v Bratislave ale i v Medveďove či Štúrove.
V deväťdesiatych rokoch, keď som aj ja častejšie zašla do mesta, Večerník v uliciach mesta predávali kolportéri. Poslednýkrát som si Večerník kúpila v roku 2006, myslím, že to bol rok jeho zániku.
Foto: JS
