Bratislavská nostalgia za lunaparkom na nábreží

V detstve som lunapark zbožňovala. Možno ani nebol oveľa príťažlivejší ako tesne pred zrušením, ale dieťaťu je to jedno. Boli tam pre deti veľmi atraktívne reťazáky – aj malý, aj veľký, zvončeková dráha, autodrom a zrkadlová sieň. Tá bola veselá (keď ste trikrát za sebou narazili do zrkadlovej steny alebo ste sa na niekoho, kto práve narazil, pozerali), ale aj strašidelná (keď ste nemali v dohľade nikoho známeho a ani neznámeho a netušili ste, ktorým smerom je východ). Súčasťou lunaparku bola aj akási strašidelná chodba, ale tento typ „kolotoča“ som doteraz nepochopila. Pár minút sa prechádzalo tmavou chodbou, niečo tam vrčalo a občas zelené svetlo osvetlilo bosorku alebo umrlčiu hlavu. Najväčšou atrakciou bratislavského lunaparku bolo ruské koleso. Bolo to asi najmenšie a najpomalšie ruské koleso v dejinách kolotočárstva. Neuveriteľne dlho trvalo, kým všetci nastúpili, potom sa niekoľkokrát neuveriteľne pomaly otočilo (asi aby si každý mohol vychutnať pohľad na bratislavské nábrežie) a potom všetci neuveriteľne dlho vystupovali.
Keď nás kolotoče prestali baviť, previezli sme sa propelerom krížom cez Dunaj na druhý breh. A zase späť, potom prechádzka Sadom Janka Kráľa (najveselšie boli čerstvo vznikajúce krtince, ale myslím, že sa tam dala zazrieť aj veverička).
Deti nechodili do lunaparku len kôli kolotočom. Kolotočári predávali aj rôzne nie veľmi užitočné hračky. Loptičky alebo opičky na gumičke a podobné zábavné predmety. Zážitkom bola cukrová vata, hlavne keď bolo veterno. Väčšina detí mala tváričky oblepené farebnými kúskami scukornatenej sladkej pochúťky. Strelnice boli už vtedy drahé a vystreliť ste si mohli prevažne nejakú nepotrebnú vec.
Dnes Bratislave zábavný park pre deti chýba. Keď chcete urobiť svojim ratolestiam radosť, musíte si urobiť výlet do viedenského Prátru alebo do budapeštianskeho Vidámparku. Bratislava zas zostáva v tieni týchto metropol.