Tak v roku 1895 vznikla na území dnešnej mestskej časti Ružinov v lokalite Mlynských Nív (áno, tam, kde na bratislavskej strane ústi najnovší most ponad Dunaj) rafinéria s názvom Apollo. Ropu na spracovanie do rafinérie dovážali z Ruska, Poľska, Rumunska, Texasu ale i z neďalekých Gbelov. Hotové výrobky sa potom vyvážali do susedného Rakúska, Nemecka, do ďalších európskych a ázijských krajín a do Ameriky. V medzivojnovom období rafinéria vlastnila ropné polia, tankové lode, cisternový park, prečerpávacie zariadenia v bratislavskom prístave a sieť vlastných čerpacích staníc. Počas 2. svetovej vojny produkovala pohonné látky pre potreby Nacistického Nemecka. 16. júna 1944 rafinériu zasiahlo bombardovanie amerického letectva a väčšina jej priestorov bola zničená. Výroba bola obnovená v máji 1945, nikdy však nedosiahla predvojnovú úroveň. Apolka bola znárodnená už v roku 1946, čím sa začlenila do Slovenských rafinérií minerálnych olejov, n.p., premenovaných v roku 1949 na Slovnaft, národný podnik. Pre Slovnaft vtedajšia vláda vybrala úplne inú lokalitu- Vlčie Hrdlo, kde sa začala výroba v roku 1957. Stará Apolka definitívne ukončila svoju činnosť v roku 1963.
Ešte predtým pre Bratislavu prvú významnú továreň založil v meste švédsky vynálezca dynamitu Alfred Nobel. V roku 1873 - v tej dobe ďaleko za mestom. Zakrátko sa stala jednou z najdôležitejších v celej sieti tovární, patriacich Nobelovi v Európe i mimo nej. Vyrábala trhaviny pre baníctvo, stavebníctvo a počas 1. svetovej vojny aj pre Rakúsko-Uhorskú armádu. Chemická továreň mala od roku 1891 vlastné chemické laboratórium a vtedajší obyvatelia mesta ju poznali pod názvom Dynamit Nobel. Po vzniku 1. Československej republiky začala výroba v továrni stagnovať. Dôvodom bola strata licencie na výrobu výbušnín a produkcia náhradných výrobkov nebola taká atraktívna. Počas 2. svetovej vojny bola továreň majetkom nemeckého koncernu I. G. Farben a stala sa najväčšou akciovou spoločnosťou Slovenska. V tom čase pod jej kontrolu patrila aj Apolka. Do skončenia vojny však továreň takmer skrachovala. V roku 1946 ju, podobne ako Apolku, znárodnili. Na rozdiel od nej však továreň pod rôznymi názvami (Chemické závody Dynamit Nobel, n.p., Závod Juraja Dimitrova, n.p., Chemické závody Juraja Dimitrova, n.p. - pre mladšie ročníky jedna pikoška, hokejisti Slovana boli jeho zamestnancami; Istrochem, š.p, Istrochem, a.s.) funguje dodnes. Okrem chemickej výroby sa postupne zriaďovali výskumné ústavy (organickej, agrochemickej, chemickej technológie). Od januára tohoto roku funguje pod názvom Duslo, a.s. odštepný závod Istrochem a vyrába gumárenské výrobky, priemyselné trhaviny, polypropylénové vlákna a agrochemikálie pre domáci i medzinárodný trh.
Alfred Nobel, zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Alfred_Nobel
V roku 1895 bola v Budapešti založená účastinná spoločnosť Továreň na káble so sídlom v Bratislave, známe Kablo. V medzivojnovom období Kablovka prežívala svoj zlatý vek- pri elektrifikácii nášho územia sa využívali práve výrobky z jej produkcie. Postupne zakladala či získavala podniky podobného zamerania na našom území, v Čechách, Maďarsku, Poľsku, Chorvátsku a v Rakúsku. Na rozdiel od továrne Apollo a Dynamitky neutrpela počas vojny vážnejšie škody, no tesne pred 2. svetovou vojnou sa zahraničné pobočky osamostanili, takže z pôvodného závodu zostalo iba torzo. Rovnako, ako predchádzajúce dve, bola v roku 1946 znárodnená. Po nežnej revolúcii, v roku 1990 sa závod Kablo osamostatnil a továreň s rovnakým názvom funguje dodnes. Je dcérskou spoločnosťou výrobcu káblov a pneumatík talianskeho pôvodu firmy Prysmian. Pre domáci i medzinárodný trh vyrába a dodáva káble, vodiče a ďalšie produkty.
Podobný osud malo množtvo menších i väčších fabrík v našom meste, niektoré fungujú za pomoci zahraničného kapitálu dodnes, niektoré dávno a niektoré len prednedávnom zastavili výrobu. Na ich miesto nastupujú moderné závody, ktoré napíšu svoju vlastnú históriu.
