Ako sa všetko zbehlo? V jeden studený nedeľný večer sme sa rozhodli zakončiť deň plný relaxu chutnou večerou v príjemnom prostredí. Verili sme, že naše želania budú vyslyšané v Taverne - (snáď jedinej pravej?) gréckej reštaurácii v Bratislave. Krízový stav nevládne však iba v samotnom Grécku... Do reštaurácie v počte dva hladné krky vstupujeme o pol deviatej večer - pre našu smolu. Čašník nás namiesto tradičnej gréckej pohostinnosti (naozaj?) víta otázkou „budete aj jesť?". Neviem, či ho prekvapí odpoveď áno, ale pohotovo sa vynájde: „Gril sme ale práve vypli". Dobre vedieť, teda všetko okrem grilovaného pre nás pripravia, aj keby to mali naháňať v kuchyni a zabiť pred našimi očami. Skvelé! Okamžite sa nás ujíma čašníčka, ktorú si nemôžete nevšimnúť - okrem toho, že s nami dotvára celkový počet osôb v obrovskej miestnosti (čašník „uvítavač" niekam zmizol a sme jediní hostia), neuniknú vám ani ďalšie špecifiká - to, že si počas prvej objednávky neprestáva mastiť krémom ruky ako aj to, že by sa jej zišla žuvačka (hold, deň bol dlhý).
Po pár minútach slečna prichádza s našim nápojom - krčahom vody (naša voľba). Objednávame si. Ešte predtým upozorňujem Pedra (Apollona von Guttenberga), že som niekde čítal ako je neslušné vypytovať sa čašníkov na odporúčania (zvlášť ak je nedeľa večer), no slečna nás aj tak uzemní: ona vraj nevie, je tam týždeň... Ako nás opúšťa s prvou objednávkou padá stávka - dožije sa ďalšieho? S takýmto prístupom... Ale ako vravím, je to v pohode, je totiž nedeľa večer.
Nevolíme zle: misa s gréckymi syrmi a pita chlieb ako predjedlo, ja šalát, Pedro rizoto s krevetami. Ďalšie sklamanie nás však čaká, keď slečna pricupitá so správou z kuchyne - vraj ryža nie je. Nepomôže ani suchá poznámka, že si Pedro po ryžu teda skočí domov... Ani gril, ani ryža, našťastie má Pedro stále možnosť voľby, teda sa pýta, či je možné rozdeliť špagety s krevetami pre 2 osoby na jednu porciu. Slečna si vraj nie je istá, vraj asi nie, vraj sa kuchár snáď dnes už dosť ponáhľa a je nervózny (!!!), ale že sa opýta. Odíde a pricupitá náš kamarát „uvádzač", ktorý vysvetľuje, že vraj je spomínaný proces deľby náročný a čakali by sme 45 minút. Pedro je skrátka náročný hosť, aby predišiel ďalším nedorozumeniam a konečne sa najedol, pýta sa teda čo je vlastne možné z jedálnička objednať. Vraj zapekané krevety s rajčiakmi sú v pohode (celým názvom Garida bugiurnti - zapečené krevety s fetou, gréckym žltým syrom kasery, paradajkami a zelenou paprikou ((60 g kreviet v surovom stave)). Neznie to zle, teda padá voľba a my sa tešíme na jedlo a veselo sa bavíme nad tým, kde sme sa ocitli (úsmev nás stále neopúšťa, a to je dôležité)...
Aááá už sa to nesie. Naše podozrenie však následne potvrdzuje slečna, ktorá počas kladenia tanierov na stôl ticho podotkne vraj „aha, prepáčte, ale oni Vám zabudli spraviť to predjedlo". Nuž, teda nech ho už ani nerobia, podotkne Pedro sucho. Mierne prekvapená (ale naozaj iba mierne) odovzdáva slečna správu v kuchyni. Možno je zvykom v štrajkujúcom Grécku zjesť predjedlo až po hlavnom chode...
Blížime sa do finále. Kto si pod pojmom zapečené krevety predstavuje niečo takéto....
... ten sa veľmi mýli. V Taverne dostanete presne toto:
Musím však podotknúť, že i napriek vizuálnemu sklamaniu (a jednému nemilému prekvapeniu) to bolo celkom chutné. Šalát za 6 Euro by tiež mohol byť väčší, ale tak... som rád, že som rád. I keď, čo sa dá pokaziť na gréckom šaláte.
Než sa do toho pustíme, radi by sme si vypýtali chleba. Nakoľko naša slečna hľadá fajrontový kľúč, Pedro sa vyberie do (otvorenej) kuchyne a pýta si ho osobne. Dočkáme sa ho hneď po tom, čo slečna kuchárka vymení sáčok od odpadkového koša... Snáď si aspoň umyla ruky...
Vyššie spomínam prekvapenie šéfkuchára a naozaj sa ho po chvíle Pedrovho lovenia v krevetovej „omáčke" aj dočkáme - v podobe dlhého vlasu (!!!). Čo dodať, Pedrov nie je (krátke vlasy inej farby), môj tiež nie je (mám šalát), ale...asi sme znova iba príliš rozmaznaní. Vzhľadom na pokročilú hodinu sa neunúvame ani reklamovať a zmierime sa s faktom, že návšteva Grécka sa skrátka nevydarí.
Osobne si myslím, že nie som náročný zákazník. Zožeriem všeličo, nad nedostatkom sa často pousmejem a nebijem sa do pŕs za každý vlas v omáčke. Tiež si plne uvedomujem náročnosť čašníckeho či kuchárskeho chlebíčku. No možno však predsa len náročný a komplikovaný som: asi by som nemal porovnávať grécku reštauráciu v Bratislave s gréckou reštauráciou napríklad v takej Prahe (inak celkom odporúčam), pretože áno a samozrejme, Bratislava nie je Praha (och ako často to človek počúva, och aké slovenské, potierať všetko veľkou dávkou alibizmu)... a možno by som navyše nemal chodiť do reštaurácie v nedeľu večer pretože v nedeľu večer, to už má každý plné zuby všetkého a je iba pochopiteľné, že dostanete kvalitu neúmernú cene alebo inému dňu v týždni. Pretože ak by si obdobný laxný prístup k zákazníkovi dovolila grécka reštaurácia Taverna v čase plnej návštevnosti, určite by to s jej návštevnosťou dopadlo celkom ináč. A keďže na svojom mieste pôsobí už niekoľko rokov, ľudia sú asi spokojní (a my s Pedrom divní)...
PS: Čo by asi povedali na vlas v omáčke gurmáni z Bratislavských novín. I napriek tomu opakujem, jedlo nebolo to čo stálo v ten večer „za houby"... Hodnotenie jedla (vrátane vlasu): 2 a pol hviezdičky, hodnotenie prostredia 3 hviezdičky, všetko ostatné za pol...
PS2: záverom dve pozitíva: neúčtujú vám ako za vodu z vodovodu tak ani za predjedlo, ktoré ste si objednali ale nedočkali sa ho...
