Verili ste niekedy v strašidlá? Úprimne, kto neveril?! Neraz sme sa báli nazrieť pod posteľ, keď vonku hrmelo, pod paplónom sme ignorovali záhadné kroky... I keď vysvetlenie bolo často viac než jednoduché.
Zistil som, že v mojom byte straší. Áno, zdá sa vám to smiešne a aj ja som spočiatku tento fakt považoval za vynález mojej fantázie. Tej časti, ktorá stále ostala dieťaťom. Opak je však pravdou. Neviem kto alebo čo, ale tajomné sily riadia moju domácnosť. Že neveríte? Tak minule, stopercentne som do chladničky vložil misku s posledným kúskom avokáda. Dnes som ju vytiahol, a - bola prázdna! Ale vážení, kto by dával prázdnu misku naspäť do chladničky? Dobre, ďalej. V iný deň som sa ráno zobudil a čuduj sa svete - šuplík vedľa postele, otvorený! Chcete mi nahovoriť, že som si v noci potreboval overiť, či som zaplatil posledný účet za telefón alebo som mal v pláne študovať nájomnú zmluvu? Presne toto sú totiž predmety, ktorí tam ukrývam. A to nebudem hovoriť o záhadnom zmiznutí sprchového gélu a ani o večne chýbajúcich dieloch môjho oblečenia. Je to viac než jasné. Avšak pozorujúc tento fenomén dôkladnejšie, strašidlá rozhodne patria k životu...
Vždy som túžil, aby najkrajšie momenty trvali večne. Veril som, že moji rodičia budú navždy vitálni a silní, že starí rodičia budú žiť večne. Prahol som po predstave, aby sa čas zastavil v tom úplne najdokonalejšom okamžiku. Napríklad v okamžiku s tebou. Pre ten moment by som dokázal obetovať úplne všetko. Lenže ako to už v živote chodí, plynie kontinuálne a tak sa aj objatie milovanej osoby zmení na pohľad siluety miznúcej v diaľave... Rodičom pribudnú vrásky, ochabne svalstvo; starí rodičia odídu a vy po rokoch neveriacky krútite hlavou, ako by to bolo iba včera, čo ste sa jednému skrývali pod stolom a druhého obdivovali na rodinnej dovolenke. Sedíte pri hrobe a navôkol vládne dokonalé ticho... A aj ty napokon zo života odídeš, skôr či neskôr. Nahradí ťa iná, avšak nahraditeľná. A čo ostáva, je spomienka na dobu, ktorá vlastne vôbec nebola dokonalá či večná, ale viac boľavá a tŕnistá. Vyformovaná predstava v krásno, ktoré je však relatívne, straší hlave naveky.
Namiesto pokoja v duši nás stále voľačo máta. Drží sa ako kliešť pokožky. A i keď by sme to mali dávno odložiť do najtemnejšieho dna duše, skutočnosť je iná... Tiež som si myslel, že sa tak už dávno stalo, no z času na čas to opäť prichádza a človeku je zrazu ťažko. Vie, že toto je predsa už dávno uzavretá kapitola, no aj tak... Myslím, že niektoré kapitoly neuzavrieme nikdy, i keď si to radi nahovárame...
Teraz je mi to už jasné, v mojom byte straší! Či v mojom byte, alebo v mojej duši, na tom vlastne nezáleží. Je to tu. Ľudia by mali začať veriť v strašidlá. Predsa sme sa často krát na vlastnej koži presvedčili, že naozaj existujú a strašia. Niekedy to bolí viac a trvá dlhšie, inokedy menej a kratšie. Iné to však nikdy nebude...
A možno si to práve ty, kto mi chodí kradnúť ponožky a otvárať šuplíky. Chcem sa hnevať, chcem nenávidieť, najviac zo všetkého chcem zabudnúť. Čím viac chcem, tým viac sa mi to nedarí. Napokon, aj o tom je život. Ruku na srdce, čo by bol náš svet bez strašidiel...
