Na Vianoce 2006 to nebola dedkova prvá hospitalizácia. Nemocničné lôžko spoznal pár rokov predtým. Dôvod vtedy – infarkt. Človeka, ktorý bol až do neskorých rokov svojho života vitálny a bez zdravotných problémov, nemali tieto už nikdy potom opustiť. Počas nasledujúcich rokov sa ocitol v nemocnici hneď niekoľko krát.
V septembri 2006 prekonal zápal pľúc, no skutočným dôvodom jeho pobytu v nemocnici bola rakovina. Tú mu diagnostikovali pár mesiacov predtým. Nepomáhalo ani silné ožarovanie, jeho stav si vyžiadal opätovnú hospitalizáciu. Lekári mu dávali pár mesiacov života. Na 23. decembra 2006 do smrti nezabudnem. Vtedy sme ho s mamou navštívili v Ružinovskej nemocnici. Bol samá kosť a koža. Nevládal. Bilancoval. Rozprával o blížiacom sa konci. Takmer som sa nepremohol. Slzy som mal na krajíčku. Prišlo mi strašne smutno. Smrť už raz patrí k životu, no keď sa blíži, okolie človeka ju nechce akceptovať. Keď sa s ňou konečne vyrovná postihnutý, jeho okolie to nedokáže. Nie, pokiaľ je tento nažive.
Dedko bojoval ďalej. V nemocnici pobudol do konca januára 2007. Prepustili ho do domácej liečby. Chodil na kratučké vychádzky, posedieť si na lavičke, pozhovárať sa. Z jeho „lavičkovej partie“ ostal okrem neho nažive už iba jeden člen. Ľudia postupne odchádzali. Nikdy sa nedozvedel, s akým zákerným súperom bojuje. Že nemôže vyhrať. Myslím, že zamlčať skutočnú diagnózu bolo správne. Záver života prežil v relatívnom duševnom pokoji.
Azda najsvedomitejšie sa o dedka starala mama (keď nerátam syna, ktorý s ním spolu so ženou býval a ktorý ho „oficiálne“ doopatroval. Chcem veriť, že nie iba kvôli jeho bytu). Ostatní súrodenci prejavovali minimálny záujem, o vnúčatách ani nehovoriac. V poriadku, tiež to nemajú ľahké. Nuž, všetci máme svoje problémy.
Dedko prekabátil lekárov. Predbehol ich prognózy o vyše pol roka. Svoj neľahký a od začiatku prehratý súboj dobojoval niekoľko dní po svojich osemdesiatych narodeninách, dňa 19. mája 2007. Smrť prišla náhle, netrpel. Páči sa mi, že z tohto sveta neodišiel počas nemocničného pobytu, ale že si na svoj odchod vybral krásne slnečné májové počasie. Deň jeho posledného nádychu ma zastihol v srdci panenskej prírody, na chate v Terchovej. V ten večer som horko zaplakal.
Som nesmierne rád, že som bol pár dni pred dedkovým skonaním u neho na návšteve. I keď som to netušil, bol som sa zrejme rozlúčiť. A kolobeh života pokračuje. Ľudia z nášho okolia zomierajú, noví sa rodia. Uchovajme si v našej pamäti na tých, s ktorými sme sa navždy rozlúčili, iba to pekné. Spomínajme na nich v dobrom. Nikdy nezabudnem, ako nás dedko naháňal po byte a my sme sa mu ako malé decká schovávali pod stôl. Nezabudnem na teplý letný deň, počas ktorého sme na jeho záhrade oberali čerešne. Nezabudnem na 23. decembra 2006 a na to, ako som ho navštívil v nemocnici. Nikdy nezabudnem.
