Moja mama zostarla. Zoslabla. Najčastejšie spí. Spí veľa, akoby nespala roky. Dosť sa v živote nadrela, zaslúži si odpočinok. Už ma nebudí do školy, tie časy dávno pominuli. Poriadok ma stále rada, ale jeho realizácia ju fyzicky vyčerpáva. No i napriek tomu sa i naďalej vyznačuje svojou pracovitosťou. Vždy ostala nenáročná a skromná. Rozdelila by sa i o posledný kúsok chleba, a to ma na nej niekedy riadne štve. Dobrosrdečnejšieho človeka nenájdete široko-ďaleko. Často na svoju dobrosrdečnosť v živote doplatila. Dokáže však rýchlo odpúšťať.
Moja mama sa už nestará o záhradu. I prechádzok je pomenej. Jej chôdza sa spomalila, pohyb jej pomaly začína robiť problémy. Cestuje iba keď musí. Záľubu v čítaní však nezanedbáva. Často nad knihou zaspí, vtedy je neskutočne zlatá.
Zdravie začína moju mamu neposlúchať. Vysoký tlak, srdce, kolená, cukrovka, kríže... I napriek všetkým zdravotným nepríjemnostiam nebola dodnes schopná prestať fajčiť. Často sa vytráca z bytu len aby si zapálila. Na chodbe... Pod bránou... Na balkóne... Asi sa už so svojim neduhom vyrovnala a rozdelí ju od neho iba jedno. Nepomôže prosiť, nadávať, dohovárať...
Nie vždy sme najlepšie deti. Viem, že ani ja som nebol. Neraz so mnou bolo lopoty až až. Ostré výmeny názorov, hádky, slzy... Nuž ale ktorá rodina je normálna, ktoré deti poslušné. Nestojí za nič taký život, v ktorom neprekonávame prekážky.
Strach. Bojíme sa smrti. Najviac sa bojíme o svojich blízkych. Pomyslenie, že tu raz nebudú a ostane po nich len nenahraditeľné miesto navodzuje pocit prázdnoty. Nebojme sa preto povedať im, ako ich máme radi, ako im za všetko ďakujeme. Spravme to, kým je ešte čas. Určite ich tým potešíme.
Maroš, je mi to ľúto... :´(
PS: ospravedlňujem sa za zakázanú diskusiu, no nie som pripravený čeliť zlovestným premúdrelým komentárom. Nie tento krát...
