Kedysi dávno sommal kamaráta z kategórie najlepších. Volali sme sa najlepší spolužiaka tým aj bol. On pre mňa, ja pre neho. Tri zo štyroch rokov na strednej školesme boli nerozluční bratia. Mimochodom, ten prvý rok sme sa neznášali... Zažilisme spolu nemožné, prežili prevratné, skúšali zakázané. Odkedy som sedel s ním,dosahoval lepšie známky, teda, nie že by sa zle učil, pohodlnejšie pre nehovšak bolo opisovať od bifľoša. Odkedy mi nalial môj prvý supersonic (gin andtonic), žil som. Závidel som mu úspech u žien, avšak bola to tá kamarátskazávisť, kedy na niekoho hľadíte s obdivom a v jeho spoločnostina diskotéke veríte tiež v svoju šancu... Často sme hrávali počítača vždy som sa vyžíval, keď som ho porazil. Rozčúlene sa tľapol do čelaa šlo sa ďalej... Na lyžiarskom bola práve naša izba epicentrom zábavya nekonečných flámov. Niekedy sme nespali tri dni za sebou a prežilisme to. Práve vtedy sme naozaj žili.
Strávili smespolu najkrajšie časy. Stredoškolský vek vôbec patrí k najčarovnejšiemuobdobiu v živote človeka. Prvé hriechy vôňa viechy s jarnou tmou,prvé rande úspech v bande básne pod lampou. Koncerty... žúry... rock androll... ovracané záchody... Texty a piesne... na radiátor búchajúcisusedia... a moja hrdosť, že som vždy zniesol viac ako on...
Po škole sa našecesty nerozdelili, práve naopak. Bol z tých osôb, pre ktoré spravítevšetko... Bol... A kde je teraz? Ani neviem... Jedného letného dňa,myslím že to bolo niekedy takto pred troma rokmi sa na mňa smrteľneurazil.Dôvod? Deväť nadpriemerne podgurážených jedincov iba s obrovskýmiťažkosťami opustí diskotéku spolu v tom istom počte, v akom prišli.Najmä keď sa jeden z nich viezol v kufri taxíka, na spomínanej diskotékezotrvali asi 5 minút a v hromadnom chaose si nevšimli, že dotyčný savybral separé k baru po drink... Inými slovami, zabudli sme ho tam...Zlízolsom si to samozrejme iba ja, bola to moja chyba... Áno, vtedy somspravilhlúposť, ak by ste nevedeli, robím ich každý deň, avšak priznal som sito aospravedlnil sa viacerými rozličnými spôsobmi. Skúšal som to, neuspel.
Nikdy by somnepovedal, že sa prestaneme niekedy baviť. Boli sme ako Liam a Noel, Džoía Čendler, Pat a Mat... Že nás rozdelí banálna kravina by sa mi anivo sne nesnívalo. Nechápal som, veď som mu ani nepretiahol ženskú, aninenabúral auto, ani nespreneveril sto tácov. Proste sme ho ožratí zabudliv krčme. Ja osobne by som bol urazený tak 5 dní, do najbližšiehovíkendového výjazdu... Nuž, ja som ja...
V našom životesú okamihy, kedy si uvedomíme, čo je pre nás naozaj dôležité. Kto je pre násdôležitý. Dá sa porovnať k filmu. Sú ľudia, ktorí v ňom zohrávajúhlavnú postavu, na ktorých sa dá spoľahnúť za každých okolností, ktorí za celoživotnédielo získajú čestného Oskara... Potom sú tu ľudia, ktorí sa naopak vo filmeiba mihnú vo vedľajšej úlohe a svojím výkonom sklamú, i keď práve do nichste vkladali najväčšie nádeje. Som nesmierne šťastní, že sa v mojom okolípohybujú ľudia, ktorí sa v ňom pohybujú. Že sú to ľudia, ktorí sa neuraziana kravinu, pretože mali toľko príležitostí a nikdy to nespravili. Tiež somrád tomu, že ľudia, ktorí hrali kamarátov, z môjho okolia vymizli. Druhotriednychhercov neobsadzujem.
A ozaj, dnesvečer mi zasvietila na najstaršom mobile pripomienka. Dotyčný má narodeniny. Zaposledné tri roky som naňho natrafil raz, aj to sa snažil pozerať všade indelen nie pred seba... len nie tam, kde som kráčal ja. Rád by som na tomto miestenapísal, že mi strašne veľmi moc chýba, pretože by som tak vedel, že sas ním chcem znova vidieť, zmieriť, opiť... Jedna časť môjho ja by to vosvojom kútiku rada napísala. Tá časť, ktorá verila v neprelomiteľnéputo... za školskou lavicou... v počítačovej učebni... v parochňovom štúdiu...na zasneženom svahu... v zadymenej krčme pri lacnom pive. Je tu však eštestále aj tá časť, ktorá dospela a dnes sa na svet pozerá inak...
Nenapíšem to. Jasom sklamal jeho, on sklamal mňa, všetko je tým povedané. Tak teda aspoň,živió!
