Ponorková choroba je častým výsledkom pridlhého spolunažívania rodičov a ich ratolestí pod jednou strechou. Hádky sa zintenzívňujú, ich predmetom sa stávajú čoraz irelevantnejšie dôvody. Ako napríklad:
Rodič: Neumyl si riad, nepovysával si, neupratal si!
Ratolesť: Kto umýval hajzel a celú kúpeľňu minulý víkend?! Nič to, že sú po týždni zase zasraté ako...
Rodič: Minul si moju vodu z rýchlovarnej kanvice, hlavne, že si za ňu neplatíš a neprispievaš nám, i keď zarábaš viac než dosť!
Ratolesť: Nemám prečo prispievať, veď tu nežijem, žijem v zahraničí!
Rodič: Nepomáhaš v záhrade!
Ratolesť: Nie som žiadny záhradkár! A že nepomáham? Kto minule povysával celý byt?
... Netrieskaj dverami, nechrúm jablko nahlas... Zase kašleš! To preto, lebo si prišiel o pol štvrtej domov. To už si zdravý?...
Zdá sa vám to nejaké povedomé? Takto by sme mohli pokračovať donekonečna.
Existujú rodiny, kde sú zlé vzťahy výsledkom rôznych dlhodobo pretrvávajúcich vplyvov. Neúplná rodina, alkoholizmus, týranie, zneužívanie... Bežný človek si o podobnom prípade prečíta z novín a prevráti stranu s pocitom, že sa ho to netýka. Až do chvíle, keď sa niečo podobné nestane v jeho blízkom okolí. Vtedy si s údivom pomyslí: „... kto by to bol povedal. Taký slušný človek sa to zdal byť.“ V tom horšom prípade sa to dotkne priamo jeho sveta a ten sa zrúti... Ja osobne som mal detstvo bezstarostné, hádky boli a sú tiež iba sporadické, z kategórie „aby sa nepovedalo“. Keď som bol menší, rodičia ma sem tam ponaháňali po byte s varechou alebo papučou v ruke, no to celkom unavuje. Odkedy som starší, iba raz za čas je na programe nejaká tá väčšia slovná výmena názorov, no obojstranná ignorácia po nej nepretrváva príliš dlho. Nikdy ma nebili, netýrali, nezneužívali, nikto z mojich blízkych nepil. Škoda, že podobnú šancu nedostanú všetci. Ale nie o tom som chcel v tomto blogu...
Nebudem sa na tomto mieste zastávať žiadnej z oboch zúčastnených strán, i keď na môj vek a príslušnosť k druhej skupine je pochopiteľné, že pridržiavam nám, mladým. Vlastné deti nemám a bývam stále doma. Túžba po samostatnosti, tá rebeluje v každom mladom človeku. Chvíľu sa iba vyhráža, rodič však jeho vyhrážky neberie vážne. Častým je i argument „Veď si choď, aj tak ťa budeme mať o pár mesiacov zase na krku...“ O to väčšie je prekvapenie, keď sa dieťa, ktoré považovali rodičia odjakživa za neschopné, dokáže postaviť na vlastné nohy a premení sa v dospelého nezávislého životaschopného jedinca. To musí potešiť, ale aj zabolieť.
Na druhej strane, chápem i rodičov. Niekdajšia spolužiačka z vysokej školy má deti približne v mojom veku. Nedávno mi prezradila: „Vieš, nikdy som neverila svokre, keď mi po narodení druhého syna povedala, že sa raz budem modliť za to, aby čím skôr odišli z domu. Ale mala úplnú pravdu. Dnes si neželám nič iné, len aby už konečne vypadli. Keď sa niekedy pohádame, vyhrážajú sa, vykrikujú. Zasmejem sa, len si choďte, ešte vám aj kufre pobalím...“ Dá sa chápať ako úplne prirodzené, keď rodič, ktorý mnoho rokov svojho života venoval výchove dieťaťa, túži konečne po svojom pokoji.
Jedného dňa príde zlom. Deťúrence si mydlia ruky, rodičia si mydlia ruky. A už nikdy nič nebude ako predtým. Potomkovia sa doma zastavia možno tak raz za týždeň (obvykle v nedeľu na obed), ich detská izba zíva prázdnotou. Až do chvíle, kedy sa nepremení na pracovňu. Chvíle nostalgického sentimentálneho spomínania sú striedané pocitmi šťastia. Konečne sami, bez detí. Konečne máme pokoj a nikto nám v byte neprekáža... Konečne sám, bez rodičov. Konečne umývam riad, upratujem, vysávam kedy sa mne zachce a nie kedy to mám prikázané. Všetci sú spokojní a žijú si svoj nikým nerušený život.
PS: použité názorné príklady nebazírujú resp. iba sčasti bazírujú na osobnej skúsenosti. Sú skôr reflektom dlhodobého vstrebávania poznatkov nadobudnutých pozorovaním širšieho okolia.
