Už to bude rok, čo si odišiel. Ako ten čas letí. Až tu, v svätyni dávnych životov si človek uvedomí, čo skutočne má v živote zmysel, pre čo sa oplatí žiť. Uvedomí si, koľko nadbytočných hlúpostí denne rieši. Nezmyselných hlúposti.
Od chvíle tvojho odchodu som nenavštevoval miesto tvojho posledného odpočinku práve najintenzívnejšie. Snáď sa polepším. Ak nie, nemaj mi to prosím za zlé, dedko, vieš ako to dnes chodí. Predovšetkým keď je človek mladý...
Sedím nad tvojím hrobom a spomínam. Je také zvláštne byť od teba na pár metrov a pritom tak vzdialený. Zdá sa mi to akoby z iného sveta, inej doby, iného času. Ty už predsa dnes nežiješ, nie si medzi nami. Bolo to tak dávno.
Áno, fyzicky síce nežiješ, no budeš žiť v nás.
Navždy.
Pá dedko, rád som ťa zas videl...
