Pamätám si na svoj prvý bozk. Nemyslím ozajstný, dospelácky, skôr ten detský, nevinný a najčistejší. Taký aký sa udeje iba v rannom veku na dejisku ako napríklad materská škola. Tiež si pamätám na prvý školský deň. Fero recitoval Keď som išiel do Čunova na hóóódy a že mu na hlavu spadli štyri jahóóódy. Pred celou školou a v súlade s ideami strany. No časy sa menia. Fero vyrástol a ani strana už nie je pri moci. Zatiaľ.
Maturita... Prvá brigáda... Najkrajšia dovolenka...Vianoce a Dedo Mráz, ktorý prišiel do paneláku neviem skade... Promócie... Prvé milovanie... Prvé pivo... Dokonca si pamätám aj na to, ako som sa prvý krát tak skutočne dospelácky ožral. Paradoxné nie? Nemal by som si to pamätať a ani si to nepamätám. No aj tak.
Pamätám si šťastie...
No pamäť človeka prirodzene neuchová iba bezstarostné a krásne okamihy. Pamätám si na najhorší rok v mojom živote. Ako by som aj mohol zabudnúť, veď to bol ten minulý... Veci sa dejú a čas sa ponáhľa neúprosne ďalej.
Pozerám na posteľ... Zrak mi zotrvá na poslednom darčeku od milovanej osoby - obliečky na paplón. Dostal som ju presne pred rokom a po rokoch to je prvá obliečka, ktorá dokáže dokonale uspokojiť potreby môjho dlhočizného tela počas spánku. Neprečnievajú mi v nej nohy a dočiahne až nad krk. Presne takú akú som vždy chcel. Nech pôjdem kamkoľvek, táto obliečka pôjde vždy so mnou.
Keď prežívate najhorší rok života, veci sa začnú zdať nepodstatné. Banality vás nerozhádžu, nie je dôležitá už ani cestička vo vlasoch. Bojujete s dňom o prežitie alebo túžobne očakávate nový rok... Dúfate, že sa prebudíte do iného života, alebo aspoň do toho svojho, ale s iným priebehom. Veríte, že to zlé sa stratí a všetko bude ako predtým.
Sklamem vás, nie je to tak...
Touto cestou ďakujem všetkým, ktorí si na mňa pri pohľade do kalendára dnes spomenuli.
