Spoznali sav letnom tábore. Obaja mali dvanásť, dosť na to, aby sa zaujímalio opačné pohlavie. Zo všetkých dvanásťročných mala najrozvinutejšie „vlohy“,no nie to ho upútalo. Keď má človek dvanásť, nerieši veľkosť ženského poprsia.
V predposlednývečer sa vybrali na prechádzku. Usadili sa v drevenom altánku neďalekohotela. Bola krásna júnová noc, lesom sa rozliehalo ticho panenskej prírody.Vzduch presýtený vôňou dreviny a letných kvetov. Ohromujúca noc. Na nebiani obláčika, obloha číra a posiata nespočítateľným množstvom hviezd. Dúfal,že spadne kométa. Tak veľmi si chcel niečo priať. Čaro lásky okúzlilo aj ich.
Sedeli prialtánku a on ani nedýchal. Držali sa za ruky a sledovali hviezdy.Stratil pojem o čase no určite to bolo niečo okolo pol hodiny. Nevedel čoďalej, nikdy predtým v podobnej situácii nebol. Nikdy predtým nemusel takúpenlivo premýšľať nad každým slovom, ktoré sa zo seba chystal vydať. Keď máčlovek dvanásť netuší, ako získať ženské pery.
Napokon sarozhodol. Zvedavosť a túžba po nepoznanom zvíťazila nad hanblivosťou. „Bude bozk na dobrú noc?“, odvážil saprelomiť otázkou dlhočizné ticho. „Áno“,zaznelo nocou. „A bude bozk aj teraz?“Prikývla na znak súhlasu. Nežne si ju naklonil k sebe a pobozkal. Intenzívnea vášnivo. Ak možno hovoriť o vášni medzi deťmi. Ich jazyky sastretli. Ako sa tak treli o seba preblyslo mu hlavou: Skoro ako dospelý! Pársekúnd a pritom celá večnosť.
V tú noc sapobozkali ešte niekoľko krát. Každý bozk mal inú príchuť. Príchuť lesnýchplodov. No ako každá iná noc i táto sa dočkala svojho konca. A ako každéiné stretnutie i toto sa dočkalo svojho lúčenia. Keď má človek dvanásťnelúči sa rád. Každé jedno zbohom mrzí viac, ako v dospelosti. Dospelý sas lúčením minimálne naučí žiť. Aspoň čiastočne.
Nasledujúce ránoju videl naposledy. Tábor skončil a obaja sa vrátili domov. Na pamiatkujej daroval odznak obľúbeného speváka a po návrate domov jej napísal list sveľkým srdcom. Nikdy nedostal odpoveď. Nechápal, prečo neodpísala. Neskôrpochopil. Tak to chodí, keďmá človek dvanásť. Sto kilometrov je ako na druhý koniec zemegule. Dosť na to,aby na seba už nikdy nenarazili. Dosť na to, aby ostala navždy uchovaná v jehopamäti. Aby na ňu s radosťou nostalgicky spomínal až do konca života.
Nasledovali ďalšiebozky, nespočetné množstvo. Každý jeden bol iný, je iný. Vždy bude iný. Natento však nikdy nezabudne. Bol totiž jeho prvý.
...
Pre M. D. z B. Š.
...
A čo tenváš. Spomínate si naňho ešte?
(Foto perex: internet)
