Námestie Slobody prešlo podobne ako ostatnébratislavské námestia cestou svojho historického vývoja, na rozdiel od iných všakjeho formovanie do podoby námestia začína relatívne neskoro. Pred 17. storočímsa na tomto mieste nachádzali vinice a zástavba sa na budúcom námestí začínapráve v spomínanom 17. storočí.
Ako prvý tu postavili letný arcibiskupský palác, ktorý roku 1614 založil ostrihomskýarcibiskup Forgáč (v súčasnosti Úrad vlády SR). Palác bol v rokoch1761-1765 prestavaný v barokovom slohu, v druhej polovici 19.storočia prešiel do vlastníctva armády a bola tu tiež zriadená vojenskánemocnica a cisársko-kráľovská jazdecká škola. Počas druhej svetovej vojny bolpalác prestavaný na administratívne účely podľa projektu E. Belluša.
Voľný štvorhektárový nezastavaný priestor predpalácom patril k najväčším v Bratislave. Tento priestor bol neskôrupravený ako trávnik predelený stromoradím a podľa toho sa nazývalKniežacím stromoradím – Fürstenallee (Hercegfasor). Názov „domáci“ postupne skomolilina Firšnál, takto ho poznáešte i dnes mnoho Bratislavčanov. Druhé ľudové pomenovanie bolo Sahara, pretože keď vietor zvíril pracha piesok, bolo to ako na skutočnej Sahare.
Už od 18. storočia sa využívalo námestie narôzne zhromaždenia, slávnosti, ľudovézábavy či vojenské cvičenia. V roku 1849 tu rozpustili Slovenskýdobrovoľnícky zbor. V roku 1938 plnilo námestie tiež funkciu zoradiskaštudentských skupín, ktoré sa vybrali po meste demonštrovať za autonómiuslovenskej krajiny. Jednotlivé kolóny študentov sa sformovali na uvedenomnámestí a potom tiahli cez Štefánikovu, Poštovú a Hlavnú ulicu predNárodné divadlo, neustále pritom prevolávajúc „Slovensko Slovákom“, „Židiavon!“ či „Nech žije Hlinka!“.
Prehliadky vojsk prvej Slovenskej republiky vystriedalipo roku 1948 vojenské prehliadky „nevojenských“ Ľudových milícii. Úderná sila víťaznej robotníckej triedy sapoobliekala do parádnych montérok s baretkami. Na rukávoch mali naši otcoviapásku s nápisom ĽM a tešili sa na ten deň, lebo chodili s puškami, samopalmi adostali zadarmo obed aj pivo. (Július Satinský).
V južnej časti námestia sa od 17.storočia až do prvej polovice 19. storočia rozprestieral Cintorín sv. Jánanazývaný pôvodne Valónsky, podľa pohrebiska vojakov Valónov, ktorí padliv 17.storočí v stavovskom povstaní proti bethlenovským vojskám.Valónska sa nazývala aj ulica tiahnuca sa od námestia smerom k dnešnejTechnickej univerzite. Známa bola svojimi početnými viechami, no po vojnemusela ustúpiť práve stavbe univerzity.
Komplex budov, ktorý dnes ohraničuje námestie,bol postavený postupne v rokoch 1947 – 1970. V štyridsiatycha päťdesiatych rokoch tu postavili poštový palác a budovy univerzít(vysoká škola technická, chemická fakulta), čím sa námestie uzavrelo zovšetkých strán. Od roku 1980 je tu umiestnená aj najväčšia bratislavská fontána Družba a v tom istomroku bola dokončená tiež parková úprava námestia.
V miestach, kde dnes stojí ministerstvodopravy, nachádzal sa za „Slovak štátu“ vojenský objekt. Smerom na hlavnú stanicusa zas vyskytoval prízemný dom, v ktorom boli byty pre vojenských zamestnancov.Za ním bol vojenský sklad, kino a kasíno. Rástlo tam niekoľko agátovýchstromov, kde bolo počuť spev rôznych vtákov. Vo vysokej tráve skákali kobylky,poletovali motýle, chrústy a behali roháče. Vysoká tráva bola obľúbená aj uvojakov, ktorí tam mávali rande so slúžkami. Na opačne strane Firšnálu smeromna Kollárovo námestie bol kolotoč a strelnica.
Námestieako centrum mládežníckych radovánok
Námestie odjakživa slúžilo (a stále slúži) aj ako miesto, kdesa stretávali mladí. Prešpuráci, Slováci či Bratislavčania, úmysel bol vždy podobný.Pod rúškom tmy námestie ponúkalo možnosť i tých najintímnejších činov, nailustráciu iba jeden príklad: Hlásenie správcu siedmej vzornej pracovnej roty Policajnémuriaditeľstvu v Bratislave zo dňa 14. augusta 1941 uvádzalo, že nanámestí Slobody pred budovami Vojenského ústredného zátišia potulujúa povaľujú sa z večera, najme okolo polnoci po tráve milujúce sapáry, až je to nápadne rušné aj rušivé pre neprestajné výskanie, šuškanie,šutorenie, výkriky atď. Správa tiež hovorila o tom, že totochovanie a vystupovanie po stránke morálnej nepôsobí nijako dobre na pracovníkovv budove tam ubytovaných a správca zároveň žiadal riaditeľstvo zakročiťobčasnou obhliadkou, po prípade raziou pri peknej noci a urobiť nápravuv tomto smere.
Zospomienok Júliusa Satinského sa zase dozvedáme, žev čase bezprostredne po vojne, keď námestie ešte nebolo dláždené, naudupanej zemi mali „eldorádo“ cirkusanti, lunaparkári, majitelia bábkovýchdivadiel a rôznych detských atrakcií. Tobol raj bratislavských štricákov. Všeličo sa dalo vidieť, všeličo sa dalošmajznúť. Jednou z najväčších atrakcií bola jazda motorkárov naklopenej dráhe. Motocyklisti pri nej jazdili dokola v obrovskom bubne na kolmej stene.
Starší chlapci na Firšnáli hrávali tzv.hiring. Na zemi sa vyznačila čiara, na ktorú sa z určitej vzdialenosti hádzalimince. Čia minca padla presne na čiaru, ten vyhral všetky peniaze. To však bolozrejme zakázané, pretože tam chodievali policajti. Z jednej strany traja nakoňoch, z druhej strany traja na motocykloch s prívesným vozíkom a rozháňaliich obuškami.
Za socializmu sa námestie volalo Gottwaldovo aprvý československý robotnícky prezident aj so svojou družinou mal pomník vjednom rohu námestia. Tento odstránili v rokoch 1992-1994 a námestie bolojedným z prvých, ktoré po páde komunizmu dostalo nové meno. Pre mnohýchvšak dodnes ostalo Gotkom či Firšnálom.
Literatúra:
CMOREJ, Július: Bratislava. Svedectvohistorických pohľadníc. Poprad : Region Poprad, 2004.
ŠEMŠEJ, Matej: Život študentav Bratislave počas rokov 1938 – 1945. Rigorózna práca, Univerzita Komenského, Pedagogickáfakulta, Katedra histórie. Bratislava, 2008.
Internet:
