Bol teplý letnýdeň. V uliciach mesta bolo od rána rušno. Ľudia sa zhromažďovali nanámestiach, protestovali, vykrikovali, hádzali kamene... Ani si v toľkomhneve neuvedomovali, že nemajú najmenšiu šancu.
Nezahynie národ, ktorý sa dokáže riadiť tak svojímrozumom ako aj svojím svedomím.
(Alexander Dubček, 1968)
Práve boliprázdniny... Chcela si ich ešte užiť, zabaviť sa, tráviť čas s kamarátkami...namiesto toho... Dozvedela sao tankoch v meste, zvedavosť ju ta zahnala... ísť sa pozrieť...demonštrovať... Zvedavosť a hnev. Rozhorčenie.Zásah do suverenity štátu. Neslýchané! Že nebola jediná...
„Chcem sa otvorene prihlásiť k socialistovi,slovenskému štátnikovi a nasledovať jeho cestu vlastenca, demokrata apresvedčeného Európana... Posolstvo o ľudskom a sociálnom rozmere vládnutia sľuďmi a pre ľudí zostáva pre moju vládu znakom, ktorým slovenský štátnik Dubčekpoznačil moderné dejiny Európy.“
(Róbert Fico,21. 8. 2008.)
V meste tovrelo. Tisíce a tisíce ľudí v uliciach... Každé sovietske auto, každýtransportér obkolesili Bratislavčania a pýtali sa: „Čo tu chcete, koho steprišli brániť?“. Jeden mladučký vojak na Štúrovej ulici prejavil údiv, keď sadozvedel, že už sú v Československu. Vodič vojenského nákladného auta zasepoznamenal, že jeho otec oslobodzoval Československo od fašistov, on má vrajrozkaz pomôcť od kontrarevolucionárov, ktorí zhromažďujú po republike zbrane.Iný vojak argumentoval: „Plníme len svoj rozkaz!“ Na otázku aký, odpovedal vyhýbavo:„Nemám právo kritizovať našu vládu, ja som vojak.“ Ľudia namiesto do prácevyšli do ulíc, nie ako pasívni diváci, lež akovášniví diskutéri: „Prečo ste prišli? Kto vás volal? Choďte domov, my vásnepotrebujeme. My sme vás nevolali, dajte nám pokoj.“ Stáli pri tankocha vysvetľovali: „Kto nám dá do poriadku rozbité ulice?“ „Nebojte sa, myvám to všetko prídeme opraviť“...
Neprišli...namiesto toho ostali....
Vytrvaj
Neprestávaj
Píš kresli postenách
Na okná
Na múry
Nastrechy
Nachodník
Nadlažbu ulice
Napancier okupačných tankov
Na čelozločinu
(Kultúrny život, 27. 8. 1968)
Situácia naŠafárikovom námestí sa čoraz viac a viac vyhrocovala. Smerom na Dostojevského rad, k univerzitea Starému mostu už cestu úplne zatarasili tanky a davy ľudí. Mnohíz nich plakali, mnohí kričali. Staršia pani podáva vojakovi za hrnček čajua krajec maslového chleba: „Najedz sa, chlapče, a choď domov,ponimaješ?“ Z diaľky sa ozvala hymna. Smerom od Štúrovej prichádzal zástupmladých ľudí so zástavou. Zastali pred tankami a zástavou akoby ich chceliodohnať. Dvíhali zaťaté päste, prihovárali sa, nadávali, po slovensky i porusky. „Otec osloboditeľ, syn okupant!“. Radoví vojačikovia krčili plecami... Usilovalisa vyžobrať pohár vody, kôrku chleba...
„Ukázali nám svoju pravú tvár! Dobresa do nej pozrite! Naši osloboditelia. Od čoho nás chceli oslobodiť? Odslobody! Áno, od slobody. Ale od tej sa neoslobodzuje, tá sa vydobýja,a my sme si ju konečne po dlhánskych rokoch aj vydobyli. Nechajte nás žiťtak, ako my chceme, a vy tam doma si žite, ako vy chcete. Idite domov!“
(DominikTatarka, Námestie SNP, 21. 8.1968)
A padliprvé výstrely. Snažila sa schovať za stĺp univerzity, no podarilo sa jej to lenčiastočne. Nestihla... Zasiahla ju dávka z guľometu. Bol čas obedaa ona mala iba pätnásť rokov. Taká nevinná a čistá... takábezbranná...
Svitalo. Začínal ďalší krásny prázdninový deň
Slastne si leňošiť, však vstávať skoro sa nemusí
Nik netušil, že nad vlasťou znáša sa hrozný tieň
A zrazu hlučný budík. Čo je? Obsadili nás Rusi!
Už sú tu! Majú rozhlas a telku! Šíri sa správanová
Študenti bez zbraní vlastnými telami bránia školu
Pred Univerzitou zomiera dievča Danka Košanová
Slovák, Čech, Maďar - jednotní pred tankom spolu
Zradení, sami, tak ako kedysi, bez zbraní, bezobrany
Len slzy v očiach, zaťaté päste nad pokorenou vlasťou
Už vyletujú z polí, úkrytov k Moskve prvé lačné vrany
Vymýva normalizácia mozgy a farbí krvavou masťou
(úryvok, http://dennik-blazna.blogspot.com/)
Mala plány, akélen pätnásťročná môže mať. Nepoznám ich, no určite áno... Škola, zábava...Spoznávať život... Túžila, aby prázdniny nikdy neskončili... Zobudiť sa avedieť, že sa netreba nikam náhliť. Že všetko je v poriadku a svitá na ďalšíkrásny deň. Mala plány... namiesto toho však zahynula pred budovou veľkého JánaÁmosa... Smrť si ju našla... omnoho skôr...
Ak budeš unavený, zlož hlavu do nášho lona
Ak budeš klesať, opri sa o ramená svojho ľudu
Ak budeš smädný, pi zo studnice našej viery
Ak budeš hladný, posilni sa chlebom našej lásky
Ak ťa napadnú, bráň sa mečmi našich ramien
Ak ťa ohrozia, obrň sa štítmi našich tiel
Ak bude tvoje bremeno príliš ťažké,
rozdeľ si ho s nami pomôžeme ti ho niesť
Ak bude tvoja cesta tŕnistá a ťažká,
choď po nej, pôjdeme s tebou
Avšak nikdy nezíď z cesty lemovanej míľnikmi
slobody, cti a pravdy
Po inej ceste by si šiel sám
(Pravda, 3. 9. 1968)
A čo bude ďalej?Znova nadišla noc, vyšlo slnko... Ako každý iný deň. Zrútili sa ideály, viera,sny... Ťažko sa človeku žije, keď nemôže dýchať plným dúškom... Ťažko sa dýcha,keď ho škrtia... Tma... Skaza... Nekonečné zatmenie... Presne to, čo bolopotom...
Post scriptum:
Štefan a Maria Košanovci nemali deti a samým sa imžiť nechcelo. Osvojili si trojtýždennú Danku, narodenú 24. 7. 1953 v Sološnici.Odvtedy sa rodičia Košanovci starali o Danku ako o vlastné dieťa. Kým neprišiel21. august 1968. Na Šafárikovom námestí pred mostom demonštrovala mlaďBratislavy svoj nesúhlas s okupáciou. Sprvu kričaním a výhražným dvíhanímpästi, neskôr hádzaním kameňov do tankov. Kamene proti tankom! Znie to smiešne.Ale bolo to tak. Tankisti znervózneli. Začali otáčať kanónové dvere a na predmostímanévrovať. Otáčaním na jednom mieste rozryli dlažbu a chlapci mali ďalšiekamene, ktoré neustále hádzali na tanky. A vtedy sa to stalo. Zazneli výstrely,Danka Košanova dostala dávku z guľometu do žalúdka, skrčila sa, spadla a ostalana schodoch univerzity ležať. Jej posledne slova boli: „Prečo?“
Prečo musela ona v 15. roku zomrieť? Prečo museli zomrieť ďalší a ďalší? Nuž možnoodpovedať: Provokovali. Áno, je to nezmyselne a už sme sa vlastnou krvou poučili.Ale predsa. Mohli chlapci tankistom ublížiť? Danka vtedy stála na schodochuniverzity. Keď zazneli prvé varovne výstrely, schovala sa za stĺp. Neschovalasa však úplne a tak ju druha dávka zasiahla smrteľne. Keď sa to stalo, búchalsovietsky dôstojník do tanku, ktorý strieľal, aby prestal. Neskoro. Včerapoobede pochovali Danku na Martinskom cintorínea prišli sa s ňou rozlúčiť stovky Bratislavčanov.
(Pravda 27. 8. 1968)

D. Tatarka reční na Námestí SNP
Pôvodne niekto vytesal na budovu univerzity nesprávny vek...

... následne to však iný anonym opravil...

tank pred univerzitou kontroluje situáciu

Dankin náhrobok
Zdroje:
Babnič, Vladimír:Na večné časy. Spomienky na august 1968.
Púčik, Miroslav:Rok 1968 aarmáda na Slovensku. Súvislosti a dôsledky.
Valo, Peter:August 68 na Slovensku. Pocta fotoreportérovi Ladislavovi Bielikovi a všetkýmostatným,
ktorí dokumentovali demonštráciu sily.
Kultúrny život1968
Pravda 1968
Smena 1968
http://dennik-blazna.blogspot.com/
www.spravy.pravda.sk
www.tasr.sk
www.upn.gov.sk
Moja Diplomovápráca