Mal som menej ako rok a bývali sme na stredne frekventovanej ulici veľkomesta. Teda, dnes spája jedno nákupné centrum s Račianskou, dá sa povedať, že na mikropomery Bratislavy patrí k stredne frekventovanej... že na mikropomery Slovenska je Bratislava veľkomestom. Približne v období môjho prvého výročia sme sa odsťahovali. Osobne si na toto obdobie nespomínam, veď už pán Exupéry mal pravdu (Každý dospelý bol raz dieťaťom, ale máloktorý z nich si na to ešte pamätá), zostali len spomienky rodičov... ako som sa radoval a skákal na detskej postieľke, keď prišli na návštevu dedko s babkou... ako tatko do okna - balkón sme nemali, mladomanželia s dieťaťom sa museli uskromniť v garsónke – namontoval stojan na prádlo... Zvláštne, visí tam dodnes... koľko majiteľov asi musel vymeniť... Podľa neho vždy spoznám naše okno...
Mal som niečo cez rok a presťahovali sme sa do Petržalky. Betónová džungľa... Áno, dnes ňou určite je. Za niekdajšieho režimu znamenala možnosť pre mladých. Družstevný byt, zamestnanie, sociálne istoty... Otec plával v tej dobe ako námorník pre Dunajplavbu, mamina pracovala v najväčšej cestovke (rok 2008 je jej štyridsiatym rokom pôsobenia na Slovensku, uvádza jej web). Zvláštne, dnes mi príde ako jedna z najmenších v republike. Ale možno sa mýlim... Často ma strážili rôzni rodinní príslušníci. Dodnes nezabudnem, ako som na domácu úlohu namaľoval za tetinej asistencie Obchodnú ulicu... Aj stánok so zmrzlinou.
Mal som niečo okolo 10 a otec si splnil dávny sen. Kúpil dom na spadnutie, ktorý sa pustil rekonštruovať... No môj domov bol tam, v džungli. Nevedel som si predstaviť žiť raz na dedine. Ja, dieťa sídliska! Dodnes si pamätám, ako sme s Dominom vysedávali na terase na našom mieste a pozorovali čulý ruch naokolo. Ľudia sa ponáhľali z práce, nakúpiť do samoobsluhy, na poštu... Dievčatá sa ukazovali chlapcom, chlapci dobiedzali... Alebo ako sme v lete s nimi hrali vybíjanú a brázdili chodníky na bicykloch... Dnes je terasa opustená, samoška obmedzená na minimálnu prevádzku dáva vo svojej druhej časti priestor nejakým čínskym handrám... Naše miesto zanedbané a rozbité... Chlapci dospeli, dievčatá sa vydali a porodili... Domino má ženu, syna a nadáva na svoju prácu...
Mal som krátko po 18-tke a presťahovali sme sa na dedinu. Rekonštrukcia stála pár členov rodiny niekoľko takmer dokaličených telesných orgánov, o tatkových nervoch a úsilí ani nehovorím... ale tak, prežili sme... Veď do mesta môžem zájsť kedykoľvek, som dospelý a plne motorizovaný, utešoval som sa. Dodnes si tých takmer 18 mesiacov života na dedine neviem vynachváliť. Pokoj, ticho, letný deň strávený na lehátku... Vôňa nedeľného obeda rozliehajúca sa po celej záhrade, aróma čerstvo pokosenej trávy, šuchot opitého traktoristu vracajúceho sa popod naše okno z krčmy.... Do práce som chodil na bicykli, po chlieb za roh...
Mal som krátko pred 20-tkou a vrátili sme sa do mesta. Mama a ja, naučený na každodenný život veľkomesta... Iba tatko žil svoj sen ďalej, nemienil sa vzdať... Po dočasnej zastávke v našom „družstevnom“ byte v Petržalke, v ktorom sme uskladnili aj rodinný dom, sme ďalších 6 rokov strávili pred jedným z najhlučnejších podnikov Bratislavy. Teda, nie že by sme pred ním žili v kartónoch, to nie, ale bývali sme rovno naproti. Praktické, ponúkalo všetko, čo dedina nie... do mesta blízko, za športom blízko, do školy blízko... Až na tú rannú tlačenicu v trolejbuse.... a toho smogu a prachu... zo začiatku aj hluku – ľudské ucho si zvykne na všeličo... Nuž, každý domov má svoje pro a proti... Zvláštne, šesť rokov života a dnes mi chýba akurát jazero, pri ktorom som behával až do odpadnutia... Navždy sa budem v predstavách vracať do letného rána, kedy som s východom slnka vítal prvých prebúdzajúcich sa tulákov, či k teplým večerom, kedy bolo ovzdušie nabité pocitmi dokonalosti... Či k lavičke pripomínajúcej dokonalú lásku... takmer dokonalú...
Dnes mám 26... Vrátili sme sa do džungle. Každý si však žijeme svoj sen, otec znova stavia, nedal sa odhovoriť, i napriek veku a zdravotnému stavu... Nuž, niektoré sny sme schopní splniť, iné ostanú do konca života iba snami... Ja som opustil dvory detstva, kde som kedysi dávno pod balkónmi montoval so starším susedom futbalovú bránu... Nikdy nezabudnem, ako mamina otvorila do korán ústa, keď som sa na jeho popud spýtal, čo je to Maču p.ču... jedno malé písmenko a koľko galiby napácha...
Hodil som všetko za hlavu a začal nanovo... Momentálne som doma, v cudzom meste... No ako cudzinec sa necítim. Nazývam to domovom, zvláštne, ako som si na to zvykol. Skláňam sa nad dvojplatničkou a miešam na panvici kuracie so zeleninkou... nuž čo, kým nedorazí kuchyňa, nebude tomu inak... Začínam ako naši vtedy... ako toľko mladých... v malom byte za jednoduchých podmienok...Od detstva k dospelosti je neskutočná vzdialenosť, a pritom tak blízko...
Na okolie padá jeseň a ja rozmýšľam čo bolo pred rokom, piatimi, desiatimi.. čo bude o rok, dva, dvadsať... Koľko domovov človek za svojho pôsobenia vystrieda... Niekto žiaden, niekto nespočetné množstvo... Aj o tom je život...
