Všetko čo som potreboval, bolo Potvrdenieo vyplatených nemocenských dávkach. Ako zamestnanec kapitalistickejnadnárodky mám totiž tú česť dostať pri dlhodobej práceneschopnosti vyplatenýchzopár korún nad rámec. Pri mojej minuloročnej päťtýždňovej péenke položka niesíce vysoká, no z kategórie „nemuselo byť a poteší“. Vrásky na čele mi alepripravila tehotná kolegyňa, na ktorú sa pred časom usmialo to isté šťastie,bola dlhodobo péen. Najprv si mala potvrdenie vyzdvihnúť osobne, no v danýdeň obišla naprázdno. Tak vypísala ďalšiu žiadosť. A ďalšiu,a ďalšiu... Nasledovalinekonečnénaťahovačky, najprv tvrdili, že potvrdenie poslali, potom ho poslalizle, potom zle vyplnené, potom už ho nechceli poslať vôbec, bláblá, nakoniec musela ísť do sociálky osobne za sprievodu manžela zanejakoutetou, ktorá bola akože vedúca celého oddelenia. Potvrdenie obdržala ažnašiesty krát. Nečudo, že som nebol príliš nadšený a do celej procedúrysomsa veľmi nehrnul. V duchu som si neustále opakoval: „no čo, budebordel,bude aspoň dobrý blog, veď také, kde sa niekto sťažuje a nadáva, súpredsanajčítanejšie“. Už som snoval jeho obsah a tešil sa, ako Sociálnu poisťovňu dokonale očiernim.
A tak som vstúpil. Ľudí a okienok neúrekom, už len sa správnezaradiť. Našiel som moju radu a čakal. Na môj údiv sa hýbalacelkom rýchlo. Do rúk sa mi dostalo prázdne tlačivo s tým, že potom užnemusím čakať v rade. Toľký komfort! Vďaka mojej hlúpostisa mi však tlačivo podarilo odovzdať až na druhý krát, zabudol som totiž na údaje,ktoré som neovládal naspamäť (nie, nebolo to číslo OP ani dátum narodenia).Moja chyba. Ešteže moja kapitalistická nadnárodka sídli neďaleko. Niekto mispomínal, že podľa zákona sú povinní vystaviť mi potvrdenie do siedmych dní,preto som si s tetou za prepážkou dohodol rande nasledujúci piatok(nakoľko vo štvrtok neordinujú).
Po ôsmich dňoch som opäť prekročil prah danej inštitúcie. V duchu somuvažoval nad všemožnými výrazmi, ktorými tetu úradníčku počastujem za to, že mazbytočne prehnala do mesta počas mojej choroby (a dovolenky). Sklamem všakvšetkých, ktorí na tomto mieste čakali dramatické pokračovanie celého príbehus nekonečným koncom. Nič také sa nekonalo. Žasol som, potvrdenie somzískal na prvý krát. "Možno som mal len šťastie. A možno to tu nebude až také zlé", pomyslel som si a pádlil rýchlo domov.
Určite exituje mnoho prípadov,kedy majú občania právo byť na Sociálnu poistovňu nahnevaní. (Veď napr. už lenprihlasovacia povinnosť mamičky do 15 dňa od narodenia dieťaťa sa vymyká logikezdravého rozumu.) Moja skúsenosť s touto inštitúciou však bola pozitívna.Dúfam, že ostane zároveň i jediná.
