Doprava. Nenadarmo za to vyhrali nejakú európsku cenu. Metro, báječná vec. Ale nielen ono. Neustále vidíte mestom preháňať sa autobusy a električky, cestovanie už nie je utrpením, lež... obyčajným cestovaním z bodu A do bodu B. Nie ako v Bratislave. Bájku o rýchloelektričke vystriedala úvaha o tom, či bude mecenáš Ďurkovský štedrý a zvýši na Nový rok cestovné. Vraj on má tú moc. A so zvyšovaním, tak ako sme zvyknutí, neúmerne a rapídne klesá spektrum ponúkaných služieb. Áno, aj tu sa bude určite zvyšovať, ale aj tak...
Prechod pre chodcov sa tu nestáva každodenným bojom o prežitie. Ako v Bratislave. Kto z koho, milý chodec, škodoradostne sa škľabí šofér. Hodím sa ti pod kolesá a ty zastaneš! Veď čo, aspoň pôjdeš sedieť, som predsa na prechode, vyhráža sa zase chodec. To tu neplatí. Okej, nie každý, ale minimálne každý druhý šofér vás bez problémov nechá prekráčať na druhú stranu. Už ma ruka bolí. A nie je to od sebaukájania, lež nadmerného ďakovného mávania.
Čistota. No dobre, nevravím, že čistotou by mohlo ísť toto mesto príkladom, ale vždy lepšie ako v Bratislave. Ľudia neodhadzujú žuvačky kade sa im zachce, nepľujú kde sa im ráči. Jednoduché – stojí ich to peniaze. Za každý takýto delikt vám totiž policajt môže uložiť pokutu. Áno, aj na Slovensku sa špinenie verejného priestranstva trestá, ale aj tak... Rozdiel rozhodne zbadáte.
Spoločnosť. A to je to, čo ma na tomto meste fascinuje najviac. Metropola v pravom slova zmysle. Idete po ulici a vidíte černocha, Číňana, Inda, kohokoľvek, kráčať bez toho, aby ho naháňalo desať zdegenerovaných idiotov s vyholenými hlavami. Ja viem, toto v Bratislave za denného svetla tiež nezbadáte, ale aj tak... Vieme o čom hovorím, všakže? Inými slovami, tu vás má na ulici každý na háku, stratíte sa v mase. Dav priznáva anonymitu.
Lacné pivo. V centre mesta nájdete ešte stále podnik, kde si dáte pivečko za dvacku a sedíte pri tom vo fajn prostredí. Okej, možno to nie je žiadny nóbl lokál kde vám ešte aj zadnicu oblížu, ale od zgrcaného pajzlu typu Ponorka (nič proti tradícii) to má ďaleko.
Obsluha. Keď sme už pri tých lokáloch. Žiadny čašník, ktorý sa na vás díva ako na jeho utrpenie, v tých lepších na posledného chudáka. Žiadna arogancia, neslušné móresy alebo „Nemáme“ či „Neviem“. Úsmev, prívetivosť, pohoda. Či ste Slovák, Čech, Rus, Talian, Mongol. Náš zákazník náš pán, a to doslovne.
Pekné ženy. Z viacerých strán som počúval, že ich tu nenájdem tak ľahko a že Bratislava je v tomto ďaleké svetelné roky popredu. Nesúhlasím! Okej, je to určite aj tým letom, keď sa aj zo žaby vďaka sexi „vohozu“ vykľuje princezná, ale aj tak... Nestačím sa diviť, odkiaľ sa tá krása v uliciach berie.
Bezkrkáči a pipuše. Nájdete ich aj tu, nevravím, že nie. Veď napokon spoločnosť tvoria ľudia. No na rozdiel od Bratislavy okolo tých prvých môžete prejsť bez toho, aby sa na vás za váš neprimeraný pohľad namieste vrhli a poslali vás nadávkou na miesta určené na príjemnejšie činnosti, tie druhé pri prechádzke po pseudo kultúrnom stredisku mládeže alias obchoďáku nevrieskajú na plné hlasivky ako zmyslov zbavené, lebo práve videli vo výklade novú Rytmus kolekšn. Pravda, Rytmus i tu hypnotizuje mládež, ale aj tak...
Hlavná stanica... Hmm... Tak tá stojí za hovno aj tu. Kopec semrákov, štetiek, zlodejov, narkomanov. holubov... Nebezpečná a bohatá na zážitky. Tak napríklad minulý štvrtok som si snáď ako jediný Slovák pri okienku medzinárodných lístkov odstál okolo tri štvrte hodiny len preto, že pán za okienkom neovládal žiaden svetový jazyk okrem toho českého. Všetko mu trvalo pridlho, nie ako sa na metropolu patrí. No a predstavte si, čo ten debil vyviedol. Dal vyplniť Nemčúrom nejaký lajster o tom, že prepravujú motorky (ale mohlo to byť aj niečo iné, nepočúval som ich, proste to potrebovali vyplniť aby mohli do vlaku) a až po tom, čo Frickovia obrali celý rad o nenávratných desať minút života (aj preto lebo formulár bol iba v češtine a angličtine), im zahlásil, že nemá na daný spoj voľné miesto. No kus hoväda.
Bratislavu mám rád. Milujem ju. Vždy to bude môj domov, s tým sa tam budem vždy vracať. Tu som len dočasne a aj ten počiatočný entuziazmus ma raz prejde. Som predsa len cudzinec a vždy budem. (Aspoň pokiaľ ma dáka Češka neklofne:) Miestami sa mi cnie za domovom. Najmä za rodinou. No presne túto zmenu som potreboval k životu. Tiež som zistil, že človek nemusí ísť ani ďaleko, stačí taká Praha, aby si uvedomil na akej s prepáčením zaostalej dedine doteraz vyrastal. Lebo nech sa pán primátor, páni radní, pán hlavný architekt, všetky tie skvelé investorské spoločnosti a iná chamraď, ktorá chce mrakodrapmi a inými znásilneniami premeniť Bratislavu na veľkomesto, v neposlednom rade poctiví a pracovití občania snažia akokoľvek, oproti skutočným metropolám sme stále len dedina a riť sveta. Človek zistí keď spozná, keď má s čím porovnať. A potom skrátka nechápe...
