Výklads hračkami svietil už na diaľku. Stála pred ním a nemohla odtrhnúťoči od pozlátka vianočného stromčeku. Prenádherné, ligotavo sa na ňu usmievalo.Pod stromčekom, vo všetkej pompéznosti, predvádzali sa jednotlivé hračky. Priamvyzývali k nákupu a ona, poťahujúc pritom soplík do svojho malinkatéhopäťročného nošteka, striedavo hľadela na pozlátko a hračky, ktoré by sirada želala na Vianoce. Smutne sa zahľadela na matku s malých chlapcom,ktorí práve opúšťali obchod s náručou plnou balíkov. Povzdychla sia rozbehla sa za ockom, aby ho dobehla.
Na základnejškole sa mu ostatné deti neustále posmievali. Prívlastkami, ktoré by detinemali poznať, ho častovali každý deň... Vyrastal iba s matkou a bolnemanželským dieťaťom. Vianočné sviatky trávili najčastejšie u starej mamy,vo všetkej skromnosti. Už bol dostatočne veľký, už dávno sa matky nepýtal,prečo mu Ježiško nepriniesol to, o čo si zaželal. Veď celý rok poslúchala nosil domov samé jednotky. Fero však nie, celý rok ho bil a posmievalsa mu, prečo teda on dostal viac? Už dávno sa matky nepýtal, prečo netráviaVianoce s ockom a prečo ho ostatné deti nazývajú bastardom. Už dávnoprestal v čaro Vianoc veriť...
Vianoce pre nichznamenali vždy iba hádky a nenávisť... Dospievajúci syn nevedel pochopiť, prečomajú predstierať idylu šťastnej rodiny. Matka si tak želala... Už dávno sazmierila s tým, že jej manželstvo skrachovalo... Že ihneď po večeri samanžel zodvihne a pod zámienkou pohotovosti v práci sa vyberie zaňou... Márne bude najmladšej dcére vysvetľovať, že otecko má dôležitú prácu...Márne jej bude vykladať, že pravidelné hádka pri vianočnom stole ničneznamenala, ľudia sa predsa hádajú... Už dávno vyronila všetky slzya bolesť, ktorú zvykla cítiť, sa stala súčasťou jej dňa... Už sa aninebála, čo bude... Často myslela na to najhoršie, avšak nikdy sa k tomu neodhodlala...Kvôli deťom...
Celý svoj životsa snažil prežiť najlepšie ako len mohol. Nikdy nefajčil, nepil, neviedol neslušnýživot. Veľa športoval, venoval sa dobročinnosti, rodine bol vždy oporou.Pomohol vždy, keď mohol a aj keď nemohol... S každým sa podelili o posledný kúsok chleba. Pred troma mesiacmi sa ocitolv nemocnici... Diagnóza ho zrazila na kolená: rakovina!A i napriek tomu, že vždy sovšetkými prekážkami bojoval, tento krát sa vzdal. Nevládal... Choroba opantalacelé jeho telo i myseľ. Milujúca rodina sa iba s bôľom prizerala jehotrápeniu... Vykúpenie prišlo na Vianoce. Zomrel, zatiaľ čo zvyšok mesta zasadalza štedrovečerný stôl.
Mal vždy všetko,na čo si len mohol zmyslieť. Ďaleko nadpriemerne zarábajúci otec mu vždydoprial, stačilo len povedať. Márne mu učiteľka v škole dohovárala, ževeci si treba vážiť... Na všetko si treba zarobiť... Boli milionármi a taksa aj správali. Všetko si mohli dovoliť, každého si kúpiť. Svet ovládajúpeniaze, čím viac ich máš, tým si silnejší, vštepoval mu otec... Jedna ženastriedala druhú a matka, tá sa vždy len uspokojila s ďalším vreckovýmna nákupy. Napokon, podvod bol aj jej každodenným chlebíčkom... Otec mu bolvzorom, veď tiež ako dieťa nemal v škole veľa kamarátov... a týchzopár sa s ním aj neskôr družilo aj tak iba pre peniaze... Mrázv srdci ho bude sprevádzať celý život... A na Vianoce si dopraje zovšetkých najviac, veď nech svet vidí...
...
Ako každoročne,celá spoločnosť začína dýchať predvianočnou atmosférou. Začína sa blázineca popri všetkému zhonu si človekmálokedy uvedomuje, že po svete chodia ľudia, ktorí nepocítia teplo vianočnéhokozubu, s ktorými život zahral neľútostnú hru... Pri toľkom nešťastípôsobí blahodarne každá šťastná chvíľa... Oni nepotrebujú najdrahšie darčeky,aby vyjadrili lásku k svojim blížnym. Nepotrebujú ich ani dostávať...Nehodia žobrákovi, aby ukázali, ako pomáhajú spoločnosti... Nezájdu napolnočnú, aby boli dokonalými kresťanmi... Teplo ich úsmevu, i keď majúvšetko právo sveta sa nesmiať, sa ničím nelíši od všedného dňa... Tichopostávajú v zákulisí, i keď nám ostatným by mohli byť vzormiv prvej línii. Často im stačí tak málo...
