Quo vadis, Nota Bene?

Kráčam po Obchodnej ulici, je čas obeda. Mladý muž, o ktorom si dovoľujem tvrdiť, že nie je iné než drogovo závislý, predáva na zastávke električky Nota Bene (áno, prvý dojem, škatuľka, no týchto spozná aj slepý). Žiadna visačka nenasvedčuje jeho príslušnosti k tejto skupine snažiacej sa so svojim neľahkým osudom vyrovnať predajom pouličného časopisu. Pristaví sa pri ňom pán v stredných rokoch a z vačku vytiahne peniaze. Automaticky za ne očakáva časopis. Feťák však vysvetľuje: „mám iba jeden“ a kyslo sa zatvári. Pán mu nazlostene vytrhne peniaze z ruky a pokračuje v ceste.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (8)

Alebo ďalší, ktorý minule dobiedzal na Račianskom mýte... Alebo ďalší, ktorý bol opitý, za Tescom... Mám pocit, že časopis Nota Bene už dávno nie je tým, pre čo bol stvorený. Nabaľuje sa naňho mnoho špekulantov a vypočítavcov... Alkoholici, feťáci, žobráci, často ešte pod vplyvom svojich neduhov, bez registračnej visačky... (Nie ako ten milý pán pred hlavnou poštou, ktorému aj ja rád z času na čas prispejem.) Áno, netreba od nich kupovať, nemožno od nich kupovať! Predávať nesmú, redakcia Nota Bene sa od nich dištancuje. Ale tak, povedzte to obyčajným naivným smrteľníkom. Tí často chcú naozaj iba pomôcť, nereagujú na visačky, ale na časopis v rukách, symbolizujúci neľahkú životnú situáciu. Chcú pomôcť a netušia, že ich peniaze nepadnú na chlieb, mlieko, či iné základné potreby každodenného života, že za ich peniaze si niekto strelí ďalšiu dávku či dorazí ďalšiu fľašu. A tí, ktorí si to naozaj zaslúžia, tak prídu o ďalší predaný časopis...