I v životeto často chodí presne ako v rozprávke. Aspoň sčasti... Dobro sa stretá sozlom, neľútostný súboj dvoch protipólov... Na rozdiel od rozprávky, nie všetkypríbehy sú šťastného konca. Princ zomiera, snehulienka sa neprebudí, vlk zožeriečervenú čiapočku... Nespravodlivosť, bôľ, temnota... A zlo víťazí...
Už dávno smeprestali veriť v ľudskú dobrotu... Nevychádzame z údivu, keď námniekto popraje pekný deň, pustí nás v rade v supermarkete, venuje námúsmev... Keď mladý prepustí v dopravnom prostriedku miesto staršiemu a keďstarší poďakuje... Keď nám niekto úplne cudzí podaruje čo i len drobulinkúradosť nevšedného dňa, pritom tak obyčajného...
Už dávno smeprestali veriť v zázraky. Ak však sami zázraky nekonáme, nemôžeme sa ichdožadovať... A možno je potenciál ľudskosti v každom z nás.A možno nie, lebo ju sami spochybňujeme...
Už dávno neverímev malých princov... Presne tých, ktorí nás unesú ďaleko od prítomnosti, odnašich problémov, strastí prirodzeného života... Len tak ísť, kráčaťs nimi na exkurzii nespočetným množstvom planét ľudskej fantázie. Našejfantázie...
Snívať sa všaknenosí...
Už dávno smeprestali veriť v rozprávkové bytosti. Zamýšľam sa, kedy som v nenaposledy veril ja sám. Hádam naposledy niekedy v detstve. Dobrotivéstvorenia dotvárajúce náš svet, dňom i nocou. Láskavé, dôveryhodné,úprimné... Vari je to tým, že nás realita často zrazila na kolená a život násnaučil neveriť... Alebo tým, že dospievame a jednoducho prestávameveriť...
Azda by smeniekedy mali opäť začať. Čo i len miestami...
A možno sa stačíiba lepšie pozrieť vôkol seba....
