Na rovinu vámpoviem, ako malý som sa psov bál. Spomínam si na scénu, keď ma ako šesťročnéhona bicykli prehnal ratlík. Ja viem, šanca, že by vám práve tento gigapotkanniečo aj skutočne urobil je asi tá istá, ako že sme všetci uverili nedávnejspráve jedného internetového bulváru o tom, že JimMorrison loví na Seychelách chobotnice a morské lastúry. Ale aj tak,vysvetlite to šesťročnému decku.
Strach ma opustils príchodom puberty (náhoda?). Ako neskorší majiteľ štyroch chlpatých štvornožcovsom si nemohol dovoliť báť sa. Avšak stále tu bol prirodzený rešpekt, ktorýpretrváva dodnes. Neveriac niektorým plemenám, najmä tým bojovým, tieto radšej nachodníku obídem. Osobne zastávam názor, že ich chov by mal byť limitovaný a poriadnekontrolovaný. Nechcem tu hovoriť o jeho zastavení, to mi príde extrémneradikálne, súhlasím totiž s názorom tých psích milovníkov, ktorí argumentujú pravidlomaký pán taký pes. Práve na majiteľovi záleží, aký pes skutočne bude. Môžetevychovať milú a hravú argentínsku dogu alebo naopak krvilačnú čivavu. V najdivokejšíchpredstavách.
Pes je ako malédieťa. Vychovávaný v určitej societe preberá jej zvyky a automaticky reagujev určitých situáciách tak, ako ho to naučili. Zjednodušene, milý majiteľ –pes priateľ, arogantný majiteľ – pes drzáň, zakomplexovaný majiteľ – pes útočnýa ťažko ustrážiteľný, nad všetkých sa povyšujúci agresívny majiteľ – pes obzvlášťnebezpečný. Nenapadá ma nič iné, ako ponúknuť iba ťažko realizovateľný a nahlavu postavený nápad preveriť každého majiteľa (keď nie každého tak aspoň tohoväčšieho) psa psychotestmi. Ja viem, hovadina. A kto by chcel, svoju cestuby si aj tak našiel.
V Prahe a ajv Bratislave porušujú psíčkari zákony dennodenne. Nejdem sa rozplývať nadvýkalmi na najrozličnejších miestach, skôr mi ide o bezpečnosť pospolitéhoľudu. Veľmi často bez náhubkov a ešte častejšie voľne pobehujúc venčiasvojich štvornohých miláčikov nerešpektujúc to, čo by mali. Z času na časnás potom šokuje správa (už nie ako tomu bývalo v minulosti ibazahraničnej) televízie či tlače o tom, že (najčastejšie) bojové plemenonapadlo malé dieťa, že taká dvojicapsov zabila vnučku a dokúsala starú mamu a pod. Tých udalostí by smenašli. Pochopiteľne, najčastejšie sa píše o bojových plemenách, veďnebudeme predsa vstrebávať informáciu o tom, ako sa yorkshirsky teriér zakusol niekomu dozadku. Tak vysoko by ani nedoskočil.
Ach áno, späť k pitbuloviv bráne. Mal som šťastie, tento bol z kategórie kamarátskych. Krútilchvostom a bol zvedavý. Vydýchol som si. No i tak to nebola príjemnásituácia. Takže, milí naši psí majitelia, skúste sa zamyslieť, či nie jelepšie vášho štvornohého kamaráta do dažďa zobrať radšej na vodítko. Že jemierumilovný? Nikomu nič nespraví? To viete vy, my o tom nemáme ani lenpotuchy. A aj keby tak naozaj bolo, neuveríme vám. Veď ľudia tiež často konajúa cítia inštinktívne. V neposlednom rade, niekedy ani vy sami vášhomiláčika nepoznáte dokonale... Vodítko a košík, vám to neuškodí a námiba pomôže.
Lepšieby bolo samozrejme prikázať všetkým psom - majiteľom idiotských azakomplexovaných pánov, aby týchto nebrali do spoločnosti a ak áno, takiba na vodítku...
