Nespustilz neho oči. Pozoroval, ako obieha Račianske mýto a pýta zaužívanýmtrikom zakaždým "iba dve koruny". Niekto dal, väčšina však nie. Keď pýtal odmladého chlapca, drzo mu nazeral do peňaženky. Nastavil obe dlane s tým,že „móže byť aj vác“. Keď prebiehal na červenú, všimol si, že kríva na ľavúnohu. Asi sa s niekým pobil.
Na Račianske mýtozavítala jar. Teplé slnečné lúče zohrievali okoloidúcich. Mamičky, babičky,detičky... Bezdomovcov. Somrákov. Tých, s ktorými väčšina slušných ľudínechce mať nič dočinenia. Často sú hluční, opití, špinaví, smradľaví. Agresívnia nepríjemní. Radšej ich obísť či nevšimnúť si.
Tento nesmrdela ani nebol špinavý. Alkohol z neho nerazil, nebol ani agresívny. Nebolpráve príjemný, no pýtal iba dve koruny. Možno bol lenivý pracovať a možnobola práve toto jeho každodenná práca. Veď i to dá námahu... Možno ani nebol bez domova. Ktohovie, čoto bolo za človeka.
Okamžite hozaškatuľkoval. Urobil to, čo robí celý svet každý deň. Veď predsudky súsúčasťou nielen jeho, ale i ďalších životov. Každého života. Zaškatuľkoval ho,odsúdil, odpísal. S odstupom času na to však vôbec nie je hrdý.
