Ako malé deti sme sa neustále handrkovali, „za pravdu sa každý bije", vykrikovali sme pri každej možnej konfrontácii. Matematika je v tomto prípade jednoduchá: ak sa silnejšiemu niečo nepáčilo, vyprášil slabšiemu kožuch. Obzvlášť bolestivo pôsobili tresty za odhalenú pravdu, ktorá nebola nikdy predurčená dennému svetlu. Búúúm bááác, prečo klameš a zavádzaš, kričal silnejší, búúúm bááác...
SFZ = žumpa! Na začiatku bol jeden transparent s rovnakým heslom. Dve slová a symbol načmárané čiernou farbou na bielu plachtu. Provokatívne, expresívne, no nikoho neurážajúce. Aspoň podľa mňa.
Neskôr to už nebol iba transparent visiaci na plote futbalového štadióna. Išlo o niečo iné, išlo o viac. Kde sa vzal tu sa vzal, prikvitol k nemu pánko v obleku. Krútiac hlavou, dumajúc nad ďalšími krokmi, dokonale analyzoval situáciu. Analyzoval, zanalyzoval, rozhodol. Musí preč!! Toľká lož, toľký klam... Nehorázne.
A tu sa zrazu naskytá otázka, či táto z nekalých praktík, úplatkárstva a lobingu obviňovaná najväčšia organizácia na Slovensku naozaj koná v súlade so všetkými normami a pravidlami. Či sú indivíduá riadiace jej chod, ktorých minulosť, ale aj súčasnosť, je minimálne rozporuplná, skutočne bez viny. (Tri bodky a otáznik, alebo názorný príklad...). Akože to bolo? Za pravdu sa každý bije...
Asi sme si už zvykli, že v slovenskom športe nejde iba o šport. Vždy ide o viac. Obzvlášť na štadióne, obzvlášť pri futbale. Obzvlášť, keď sa stretnú dva štáty donedávna tvoriace jeden celok. Emócie, psychóza, alkohol... vykričať sa z podoby... Radosť z víťazstva, slzy porazených. Typická nátura podguráženého davu pachtiaca po násilí, bitke, krvi... A na konci ostal iba ďalší „skur....ý Čech", ktorý pri odnímaní transparentu konal len svoju povinnosť, zatiaľ čo mocnejší prikazovatelia sa obďaleč prizerali... Zatiaľ čo ďalší nevinný, nestranný fotograf, čistil objektív svojho fotoaparátu a monitor svojho počítača od piva.
Ako vravím, vždy ide o viac, všakže...
