Sú použité ako sťažnosti na niečo s “touto mladou generáciou”. Osobne si myslím, že spôsob života sa predsa vždy bude meniť a to naozaj dôležité vždy zostane rovnaké.
Rovnako ako moji starí rodičia chodím do školy, trávim čas s kamarátmi a rodinou, mám záľuby a koníčky. Avšak na rozdiel od mojich starých rodičov, mám oveľa viac možností a slobody v rôznych oblastiach. Úprimne, je pre mňa celkom jednoduché na to zabúdať. Väčšinou, keď počúvam o tom ako sa doba mení, je to v rozhovore o technológiách. Tie sa rozhodne rapídne zmenili za posledných pár rokov a myslím, že zrovna s mojimi rovesníkmi sme vyrástli vo veľmi unikátnom období, čo sa tohto týka. Počas nášho dospievania sa technológie zmenili tak rýchlo, že napriek tomu, že rozdiel je len približne dvadsať rokov, mnohé z vecí na ktoré sme boli zvyknutí už stihli zaniknúť. Je to taký medzičas, počas ktorého sa už síce nepoužívali diskety ale zažila som a s láskou spomínam na kazety, platne, gramofóny a MySpace. Pri tom si však tiež všímam, že kým ja som napaľovala CDčka, moji mladší súrodenci už nevedia čo to znamená. Toto sú tie viac do očí bijúce zmeny. Avšak za posledný týždeň, počas ktorého som začala vybavovať detaily môjho odchodu na univerzitu do zahraničia som si znovu uvedomila koľko iných vecí sa tiež zmenilo.
Napríklad mi prišlo absurdné, že prihlášku na štipendium musím poslať poštou a čakať tri mesiace na odpoveď. Veď predsa na to máme mail a internet. Takže som približne posledné dva týždne kontrolovala schránku a snažila sa vymyslieť ako zistím či slovenská pošta stratila moju prihlášku alebo odpoveď na moju prihlášku, prípadne či to len celé dlho trvá. Popri tom som si hľadala podmienky svojho poistenia v zahraničí a anglického zdravotného systému, pokúšala sa nájsť banku, ktorá mi dovolí otvoriť si britský účet aj napriek tomu, že nebývam v Anglicku posledných päť rokov a tiež zisťujem, ako a kam sa to mám nahlásiť aby ma po Brexite nevyhostili, okrem iných vecí, ktoré musím ako budúci medzinárodný študent v zahraničí vybaviť pred tým než sa pokúsim presťahovať cez pol Európy.
Sú to často veci, ktoré by mojim starým rodičom ani nenapadlo, že by mohli niekedy riešiť, ako mi bolo povedané, keď sa ma pýtali čo robím cez prázdniny. Na porovnanie, moja babka v tomto veku riešila svadbu a neskôr ako skĺbiť náročnú prácu s dlhými zmenami až do neskorých hodín a starostlivosť o deti a domácnosť. S dedkom sa prisťahovali do rozrastajúceho sa mesta a žijú tu až dodnes. Dedko síce kvôli práci neskôr cestoval po svete a bol na mnohých miestach o ktorých ja snívam, že ich raz navštívim, babka však nikdy neletela lietadlom a povedala, že ani nechce. Jej historky z cestovania pochádzajú z rodinných dovoleniek v Bulharsku, jednej z mála krajín, do ktorej mohli kvôli režimu cestovať. Oproti tomu ja som mala to šťastie a možnosť navštíviť mnohé miesta už teraz, bez nejakých veľkých ťažkostí. Som si totiž vedomá, že bez technológií aké mám dostupné dnes by to bolo oveľa náročnejšie. Napríklad google mapy mi prišli na pomoc nespočetnekrát.
Tým chcem povedať, že si uvedomujem do akej miery je pre mňa svet otvorenejší a dostupnejší, než bol pre mojich starých rodičov a som za to veľmi vďačná. Je pravda, že to má svoje nevýhody. Hľadať si letnú brigádu uprostred ekonomickej krízy a globálnej pandémie vôbec nebolo vtipné a momentálne prospekty pre mňa ako študenta vyzerajú tak, že pravdepodobne nebudem pracovať v odbore, ktorý budem študovať. Taktiež s meniacim sa trhom je dosť možné, že práca ktorú budem robiť momentálne neexistuje, čo mi trošku sťažuje v prípravu na ňu. Taktiež neviem kde budem môcť dokončiť svoje štúdiá, pretože v mnohých krajinách v zahraničí ceny vysokých škôl stúpajú a popri menších možnostiach zamestnania, neplatených stážach a nedostatku praxe je ťažké dostať sa do bodu keď sa uživím, nieto ešte zaplatiť si univerzitu. Takže si dovolím povedať, že predsa len to táto generácia nemá také ľahké ako mi moje tety na rodinných oslavách rady tvrdia.
Keď sa v posledných dňoch na tieto témy rozprávam so svojimi starými rodičmi, stáva sa mi, že na mňa pozrú a povedia, že by mi veľmi radi pomohli ale nevedia ako. Keď oni rozprávajú o tom ako fungovali ich internáty, aké mali problémy kvôli vtedajšiemu režimu, ako sa báli, že ich deti nebudú môcť ísť na školu, ako im štát znárodnil dom a pozemok a mnoho ďalších, musím povedať, že sú to veci s ktorými sa dúfam, ja nestretnem. Avšak počas takých konverzácií sa väčšinou zhodneme, že každý to mal náročné svojim spôsobom a ja tým istým dychom dodávam, že som rada za svoje ťažkosti, ktoré mám pretože som sa rozhodla využiť príležitosti aké moji starí rodičia nikdy nemali. Myslím si teda, že napriek tomu, že naše životy vyzerajú úplne inak, nie sú zase až tak odlišné vo svojej podstate a veľmi rada si posedím u svojich starých rodičov na káve, poviem im ako je, a oni mi povedia ako bolo.
