Ten úplne prvý výlet bol na Pajštún. Spod mosta SNP sme ráno nasadli na autobus smer Záhorská a odtiaľ sme si vykračovali ako ostrieľaný turisti smer hrad. Nikto z nás tam pred tým nebol, ale vyzbrojený mapou, kotlíkom a sáčkovou polievkou – na neskoršiu hradnú hostinu sme boli pripravený na všetko. Z toho výletu sme prišli pred zotmeným s rozžiarenými očami, že sme to zvládli a doteraz si pamätám ako ma mama vyzerala, kde toľko sme.
2001
Spolužiak mi zavolal, či po robote neskočíme na Pajštún. Tak sme išli. Zobrali sme so sebou aj spacáky, karimatky a trochu vody na ráno. Vyrazili sme pred zotmením a do lesa sme vkročili po tme. Je to celkom iný pocit - nočný les - človek niekedy ani nevie, či vlastne kráča do kopca, z kopca, alebo sa len tak točí v kruhoch. Chvíľami strácate orientáciu, ale na hrad sme prišli. Prespali sme na jeho nádvorí len s miestnymi duchmi a oblohou plnou hviezd.
2008
Prišla mi zo zahraničia kamarátka s deťmi a tak sme sa rozhodli, že skočíme na Pajštún, lebo tam ešte neboli. Cesta rýchlo ubehne, keď sa máte o čom porozprávať. Deti behali po úvoze, ktorý je hneď za Borinkou akoby boli na U-rampe, z koreňov stromov, ktorými je časť hradného kopca prepletená si robili imaginárne kladiny a tie zlepené rožky si na hradnom nádvorí dali ako páni.
2019
Minulý týždeň sme išli s naším občianskym združením Seniori v pohybe na Pajštún. Za tie roky sa na prvý pohľad nič nezmenilo. Ten autobus spod mosta SNP do Záhorskej stále chodí. Obloha bola zatiahnutá a napriek tomu, že bola už polka mája fúkal nepríjemný vietor až pokým sme nevošli do lesa. Aj tam bolo vidno, aké škody stihol za pár dní narobiť. Ale kto by sa nerád vrátil v čase, kedy zdolávanie popadaných stromov bolo vítané dobrodružstvo.
A tak sme preliezali, obchádzali a baletili na vyvrátených kmeňoch. Les bol ľudoprázdny, nádherne zelený po májovom daždi, ticho sa miešalo s krikom vtákov, zem bola miestami rozrytá od lesnej zvery. Prechádzajúc Mariankou, či Borinkou som síce zaregistrovala nové stavby a krčma, kde sme si na spiatočnej ceste vždy dávali kofolu už neexistovala, ale inak sa takmer nič nezmenilo – v tom úvoze som zase čakala, ako na mňa vybehne banda lúpežníkov, ten kopec s plaziacimi sa koreňmi stromov sa nezmenšil, ale ani nezväčšil a detinská radosť z dobytia hradu stále zostala.
Možno tabuľa s povesťami o hrade trochu vybledla a tá ceduľa v hrade, o ktorej som si v prvom momente pomyslela, že vyzerá ako zákaz varenia na dvojplatničke tam pred tým nebola, ale inak mi Pajštún opäť pohladil dušu.
Teším sa ako mi niekto o pár rokov zavolá a spýta sa ma, či nepôjdeme na Pajštún - lebo na veku nezáleží:)
