Môj manžel chodí niekoľkokrát do týždňa hrať futbal s rôznymi partiami. Keď počúvam mojich kamarátov alebo kolegov mužského pohlavia okolo štyridsiatky, takmer každý z nich sa venuje viac menej pravidelne nejakému športu – futbal, hokejbal, behanie. Chcú byť vo forme, chcú zo seba dostať stres z roboty, alebo si dať spolu len tak pivko po zápase. Ako ide čas a roky pribúdajú, športovej aktivity ubúda najmä na úkor veku a úrazov a väčšina chlapov so športom po čase prestane úplne.
Môj otec nechodí nikde, ak nerátam občasné prechádzky. Žiadny šport, takmer žiadna pohybová aktivita. Aj mám chuť napísať, tak ako väčšina mužov po šesťdesiatpäťke na dôchodku. Samozrejme, netreba to zovšeobecňovať a brať si to osobne. Ale keď sa pozriem na kopec príležitostí na pravidelný šport (občasné prechádzky naozaj nerátam), ktoré sú pre seniorov – nordic walking, jóga, rôzne zdravotné cvičenia, turistické skupiny - takmer na 100% na nich nájdete len ženy. A to nehovorím o vzdelávacích aktivitách – prednášky, univerzity tretieho veku, jazykové kurzy. Opäť, v seniorskej kategórii ich navštevujú takmer výlučne ženy.
Kam sa teda podeli všetci muži na dôchodku?
Niekto by mohol povedať, že ešte chodia do práce, majú záhradky, alebo už proste nie sú. Ženy ich prevalcovali, ako je štatisticky dokázané. Ženy (80,2) žijú na Slovensku v priemere o sedem rokov viac ako muži (73,1).
Ale podľa môjho názoru muži sú. Len akosi zaspali a snívajú svoj sen o tom ako boli v minulosti aktívni. Ako z nich boli šéfovia, ako zabezpečovali rodinu, ako športovali keď boli mladší. A teraz jediné na čo im ostala energia je o tom svete, ktorý je už za nimi len rozprávať – rodine, kamarátom na pive, alebo o ňom len o samote snívať.
Ale podľa mňa nie je pravda, že všetko to super už človek zažil. Nie je pravda, že byť seniorom je niečo ako koniec, tak načo sa ešte snažiť. Nie je pravda, že vzdelávanie v tomto veku už nemá zmysel. A rozhodne nie je pravda, že keď som senior, už jednoducho nevládzem behať alebo cvičiť.
Moja mama, tak ako väčšina mám chodila celý život do práce a po nej bežala na druhú smenu domov. Nepamätám si, že by nejako aktívne a pravidelne športovala. Dnes je už niekoľko rokov na dôchodku a dovolím si tvrdiť, že má takú fyzickú kondíciu akú roky nemala. Všade chodí pešo, čo vo veľkom meste, narobí denne pekných pár kilometrov, niekoľko rokov pravidelne cvičí jógu, takže je ohybnejšia ako ja, ktorá som o dvadsať rokov mladšia. Venuje sa turistike, chodí na poznávacie výlety, prednášky. O tom, že sa ďalej stará o domácnosť, vnukov netreba hovoriť. Funguje s nadstavením - som v ďalšej etape svojho života, ktorá môže byť veľmi dlhá a tak si ju chcem náležite užiť. Nie je z nej žiadny športový profesionál a má svoje tempo, ale cvičí a športuje pravidelne a naozaj to vidno.
Ten rozdiel medzi mojimi rodičmi je evidentný a keďže organizujem kurzy pre seniorov aj v rámci nášho občianskeho združenia seniori v pohybe mám možnosť vidieť, že takýto obraz nie je ojedinelý.
Rada by som teda našla recept ako dať aj seniorov najmä v meste do pohybu. Veď kto by nebol rád s obidvomi svojimi aktívnymi rodičmi čo najdlhšie.
