Na rozdiel od väčšiny podnikateľov si však spracovatelia ropy nemôžu povedať, že stratové produkty zo svojej ponuky vymažú. Všetky sú totiž súčasťou ropy a nie je možné ich len tak vypustiť.
Základom pri spracovaní ropy je destilácia, počas ktorej sa z ropy v závislosti od svojho bodu varu oddeľujú jej jednotlivé zložky - frakcie - plyny (najľahšia frakcia), chemický benzín, automobilový, benzín (ľahké frakcie), letecké palivo, motorová nafta, ľahký vykurovcí olej (stredne ťažké frakcie) a nakoniec ťažké vykurovacie oleje, oleje pre mazivá, asfalt prípadne petrolejársky koks (ťažké frakcie).
Čím viac dokáže rafinéria získať ľahších a stredných frakcií, tým má väčšiu šancu na zvyšovanie svojich výnosov. Bežná európska rafinéria pretaví do najziskovejších produktov asi 70 percent z každého barelu ropy, v prípade Slovnaftu tento ukazovateľ prekračuje 85-percentnú hranicu a u najmodernejších ázijských rafinérií je dokonca ešte vyšší.
A čo prináša do pokladne rafinérie v porovnaní so základnou cenou ropy najviac peňazí?
Každý ropný produkt má svoje benchmarkové kotácie, a tými sú ceny na komoditných burzách, ktoré sú globálne poprepájané (z pohľadu cenotvorby ropných produktov najvplyvnejšie sú v New Yorku, Rotterdame, oblasti Stredozemného mora a oblasti Singapúru).
Pretože rafinérske výrobky sú veľmi dobre globálne obchodovateľné (bezproblémová transportovateľnosť), ten istý produkt má na svete rovnakú veľkoobchodnú cenu, rozdiely sú len v logistických nákladoch, prípadne sú dôsledkom niektorých vyslovene špecifických technických parametrov.
To znamená, že slovenský odberateľ sa môže obrátiť tak na domácu rafinériu, ako aj na stovky veľkoobchodníkov a sprostredkovateľov, ktorí dokážu doviezť produkty z ktorejkoľvek zo zhruba 100 rafinérii v Európe, alebo z niektorej z ďalších približne 600 rafinérii mimo Európy.
Rovnakým spôsobom aj Slovnaft predáva svoje produkty svojim zákazníkom po celej Európe a niektoré produkty, ako sú napr. plasty, exportuje i na Blízky východ, do Severnej Afriky či na Ďaleký východ do Číny a Indie.
Cenové rozdiely medzi jednotlivými výrobkami a ropou závisia najčastejšie od fundamentálnych príčin, medzi ktoré patria – sezónny či konjunkturálny dopyt, ponuka rafinérií, údržbová sezóna rafinérií, dostatok alebo prechodný nedostatok logistických kapacít či ohrozenie prepravných koridorov, počasie (dlhá alebo tuhá zima zásadne ovplyvňuje dopyt po benzíne, lebo ľudia nejazdia, a naopak, zvýši sa dopyt po nafte a vykurovacích olejoch, lebo tie sa môžu spáliť a využiť na tvorbu tepla), dobrá konjuktúra niektorých odvetví, ako aj celých ekonomík, zvyčajne má silný vplyv na spotrebu nafty (priemysel vyrobí tovary, ktoré je treba premiestniť medzinárodným transportom a dopravu zabezpečujú kamióny, lode či dieselové železnice).
Spotrebu nafty, asfaltov a plastov umocňuje tiež rozvoj stavebnej aktivity.
Rast životnej úrovne v treťom svete zvyšuje aj dopyt po pre nás bežných statkoch, ako sú napr. plienky, obaloviny, hygienické potreby, záhradný nábytok, fólie – teda produkty, ktoré sú zo značnej časti vyrobené z plastov (polyetylén a polypropylén), a teda ropy.
Nemenej dôležitú úlohu zohráva rozvoj a predaj automobilov, aktivita v leteckom priemysle a turizme, obdobne niektoré významné sviatky či pamätné dni dokážu zvýšiť globálny dopyt motorových palív viac než je obvyklé (napr. v USA sú to dni pred, resp. počas Dňa nezávislosti, Dňa vďakyvzdania, Vianoc a podobne).
Z porovnania cien na komoditných burzách vyplýva, že vlani rafinérie najviac inkasovali za acetón, toluén a fenol. Predávali sa o 30-50 % drahšie, ako rafinérie nakúpili základnú surovinu - ropu. Tieto údaje však nehovoria o reálnych nákladoch na ich výrobu, len o ponuke a dopyte, na základe čoho sa na burze vygenerovala istá finálna cena produktu. A v konečnom dôsledku tak výsledná výnosnosť uvedených produktov mohla byť žiadna, či dokonca stratová.
Od ropy ku každému produktu je totiž dlhá cesta a do hry vstupujú aj iné náklady, ako je len náklad na ropu, a ktoré sú navyše pre rôzne produkty rôzne.
Medzi odlišné variabilné náklady rôznych produktov patria najmä náklady na energie (zemný plyn, teplo, elektrická energia), na biozložky, vodu, katalyzátory, údržbu, či logistické a predajné zabezpečenie (pre rôzny typy produktov sa používajú odlišné spôsoby prepravy, skladovania a predaja).
Odlišné sú tiež fixné náklady a investície, lebo technológie potrebné na produkciu napríklad plastov sú podstatne drahšie ako investičný náklad na produkciu vykurovacích olejov, ktoré v princípe vzídu už z prvotnej fázy destilácie ropy
Drahšie ako samotná ropa sa minulý rok predávali aj pohonné hmoty, ktorých množstevný podiel na celkovej produkcii rafinérie býva spravidlá najvyšší (50-80 %). Napriek tomu, že cena 1 tony automobilového benzínu či motorovej nafty na burze v Rotterdame prevýšila cenu ropy o 100 dolárov, neznamená to, že táto suma bola ziskom rafinérie.
Pohľad na hospodárske výsledky európskych rafinérií (vrátane Slovnaftu) za minulý rok ukazuje, že tento rozdiel bol nedostatočný, lebo ostatné náklady potrebné na ich výrobu tento rozdiel prevýšili, a tak drvivá väčšina rafinérií v Európe zaknihovala za minulý rok opäť stratu.
S jasne viditeľnou stratou rafinérie tradične dlhodobo predávajú asfalty, ťažké vykurovacie oleje, prípadne petrolejársky koks, teda produkty, ktoré pri spracovaní ropy zostávajú „na spodku destilačnej nádoby“.
Za ešte nižšie ceny sa predáva síra, ktorá je v každej tone ťažšieho typu ropy (napr. ruský Ural, Iranian Heavy Oil, ropa z kanadských ropných pieskov a pod) prítomná od 1 do 3 %. Vlani napríklad tona ropy na Rotterdamskej burze stála zhruba 840 USD, avšak za tonu síry, ktorá sa využíva často v agrosektore, prípadne pri výrobu iných chemikálií, inkasovali rafinérie len okolo 100 USD.
Mínus z predaja stratových produktov by mali kompenzovať iné výrobky, ktorých cena je na trhoch vyššia, čo sa aj v lepších rokoch zvyčajne udeje.
Z tohto pohľadu tak je kľúčové to, aký je pomer medzi stratovými a ziskovými výrobkami, čo je závislé zase od toho, ako a koľko rafinéria investovala do štruktúry produkcie.
Dobrou správou pre Slovensko je, že v jej jedinej rafinérii tak všetky manažmenty za posledných 20 rokov dôsledne robili a vďaka každoročným silným obnovovacím a rozvojovým investíciám (zhruba 120 miliónov EUR v priemere každý rok) má Slovnaft šancu vydržať aj aktuálne nepriaznivé obdobie v celom európskom rafinérskom priemysle, a zabezpečiť tak súčasnú a aj budúcu stabilitu dodávok ropných produktov pre celú krajinu.
