V minulosti boli na Slovensku a aj v iných krajinách Európy benzíny dominantným palivom pre osobné automobily, naftu tankovali najmä úžitkové autá, autobusy či nákladné vozidlá. S rastúcimi cenami benzínu, podporenými vyšším zdanením než je tomu v prípade nafty, a súčasne s dynamickým rozvojom naftových motorov, ktoré na rozdiel od svojich predchodcov už majú kultivovaný chod, zníženú hlučnosť a dobré výkonové parametre, sa minulé zvyky začali meniť.
Podobne ako vo väčšine krajín Európy, aj na Slovensku prebieha tzv. dieselizácia. Predaj nových automobilov s naftovými motormi silno rastie, kým záujem o benzínové motory klesá. V súčasnosti je bežné, že pomer medzi benzínovými a naftovými automobilmi v predaji je 1:1, začiatkom 90. rokov to bývalo 10:1.
Napriek vyšším počiatočným nákladom na autá s naftovým motorom ich hlavnou výhodou bola nižšia spotreba ako u bežného auta s benzínovým motorom. Najmä u mestských a „sviatočných“ vodičov bola reálna úspora otázna, keďže tá sa prejavila výrazne len pri prejazdení vysokého počtu kilometrov.
Zmena štruktúry dopytu po osobných automobiloch viedla k tomu, že sa na trhu Európy zásadne zmenil pomer spotreby nafty voči benzínu. Na Slovensku sa dnes spotrebuje zhruba 2,5 krát viac nafty než benzínu, pričom pred 10 rokmi to bolo zhruba 1:1.
Európskym rafinériám, ktoré boli orientované skôr na produkciu nafty než benzínu, tento vývoj spočiatku neprekážal. Celú produkciu nafty totiž dokázali umiestniť na lokálnom trhu a to, čo zvýšilo z benzínu, poľahky predali na americkom trhu. Na americkom trhu sa totiž nafta nestala takou obľúbenou ako v Európe aj v dôsledku toho, že obe palivá sú rovnako zaťažené daňami, a teda benzín nebol drahší ako nafta. Podobná situácia je aj vo Veľkej Británi, ktorá je jediným štátom v EÚ, kde motorová nafta nie je daňovo zvýhodnená oproti benzínu, a tak aj spotreba benzínu na lokálnom trhu je stále vyššia než spotreba nafty.
Globálna kríza prinútila aj Američanov zmeniť svoje spotrebiteľské návyky. Začali si kupovať úspornejšie benzínové automobily, pričom niektorí sa dokonca priklonili k moderným naftovým autám. Súčasne sa aj v Amerike rozmohlo primiešavanie etanolu, vyrobeného z poľnohospodárskych plodín, do palív pre benzínové motory, a tak prirodzene dopyt po tomto palive začal upadať.
Trend sa nemá dôvod zmeniť a problém Európy, čo s prebytkom benzínu a nedostatkom nafty, sa zrejme bude postupne vyhrocovať.
Chýbajúci objem nafty nedokáže v Európe nahradiť ani nákladná úprava výrobných jednotiek v tých rafinériách, kde je to ešte technicky možné. Tieto rafinérie sú dnes ekonomicky stratové a je málo pravdepodobné, že by ich majitelia nákladnú investíciu do zvýšenia výroby nafty na úkor iných produktov realizovali - zvlášť v situácii, keď neistý ekonomický vývoj a pokrok v úspornosti nových naftových motorov môžu v budúcnosti znamenať stagnáciu dopytu aj po nafte.
Najpravdepodobnejšie tak je, že nedostatok nafty v Európe sa aj naďalej bude riešiť jej dovozom najmä z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, či exportných rafinérií Blízkeho a Ďalekého východu. To, samozrejme, nevyrieši problém, čo s benzínom. Preto sa môže stať, že pokiaľ Európania nedokážu umiestniť benzín mimo Európy, napr. v Severnej Afrike alebo niektorých krajinách Blízkeho východu, budú to producenti riešiť zatvorením rafinérií, čo tento problém odstráni, no súčasne zvýši potrebu dovozu nafty zo sveta.
A tak sa Európa postupne stále viac a viac stáva nielen závislou od dovozu surových energií, ale už je závislá aj na globálnom trhu ropných produktov, a to v pozícii predávajúceho, ako aj kupujúceho.
Na problém už rafinérske spoločnosti upozornili euroúradníkov, ktorí sa nechali počuť, že by ropný sektor v tomto smere podporili. Odznel napríklad návrh na zjednotenie minimálnych sadzieb spotrebnej dane z motorovej nafty, ktorá je v súčasnosti v temer všetkých krajinách únie výrazne nižšia než u benzínov.
Tu sú prirodzené dve cesty, a to buď daň na naftu zvýšiť a dorovnať tak na hladinu dane na benzín, alebo urobiť opak a daň na benzín znížiť. Pri objektívnom pohľade na stav verejných financií v krajinách Európy je zjavné, že druhé riešenie nie je reálne.
Na druhej strane je isté, že lacné a rýchle riešenie neexistuje. To, prečo sa pomer spotreby nafty a benzínu začal pred 10-15 rokmi výrazne meniť v prospech nafty, zapríčinili daňové, a teda v konečnom dôsledku cenové rozdiely medzi oboma palivami na čerpacích staniciach.
Ak si chce ale Európa dlhodobo zachovať vlastnú domácu rafinérsku výrobu a udržať si akú-takú sebestačnosť na trhu ropných výrobkov, iné ako daňové riešenie tieto nožnice nezatvorí.
