Že Dan Brown napíše pokračovanie svojej megaúspešnej knihy bolo zrejmé už po prvom vydaní Da Vinciho kódu. Brown totiž v tejto knihe urobil hlupáka najprv zo svojej hlavnej postavy (amerického historika Roberta Langdona, ktorý dokazuje prítomnosť zlatého rezu vo všetkom, čo príroda stvorila; ktorý odvodzuje meno Mony Lisy od mena egyptského boha Amona a bohyne Isis; ktorý nedokáže prečítať zrkadlovo obrátený anglický text a hľadá v ňom starodávny semitský jazyk, atď., atď.), zo seba samého (štýlom písania, ktorý má bližšie k lacným paperbackovým ľúbostným románom; scenáristickým spôsobom rozprávania príbehu; naráciou zabalenou do všadeprítomnej záhadnosti a klišé) a napokon aj zo samotných čitateľov, ktorý mu to všetko zožerú aj s navijakom (aj keď mnohí istotne neboli schopní prehltnúť „francúzsky“ bozk na vŕšku pod hviezdami v poslednej kapitole).
Kompozícia, všetky postavy v pohybe, neobvyklá technika maľby (ktorá však nie je „fresco“, po slovensky freska, ako to tvrdí Brown) sú len niektoré aspekty, ktoré robia z Poslednej večere (8 800 x 4 600 mm) výnimočné dielo. Ak sa maľbe prizriete bližšie, nemôžete si nevšimnúť ruku s nožom na pravo od Ježiša, ktorá nemá svojho majiteľa. Od svojich desiatich rokov rozmýšľam, čo to do pekla má znamenať!? Ale ani kunsthistorička Fašangová ani Danny boy mi neponúkli žiadne hodnoverné vysvetlenie. Ešte stále hľadiac na tú svätú žranicu, vynoril sa mi v hlave posledný kód, ktorý mal Langdona priviesť ku grálu: ...Čepeľ a kalich strážia jednu z brán...
Brown a Langdon spolu s ním sa mýlili, napadlo mi. Grál neleží v Louvri, ale priamo tu! Má to logiku: Kristus a Mária Magdaléna, ktorá sa tvári ako sv. Ján, strážia vedno s učeníkmi svoje tajomstvo.
Čepeľ chladnej ocele hrozivo visí ako zamlčaná pravda nad jedným z kalichov. Pomaly som sa otočil tým smerom, kam ukazovala ruka a tušil som, že toto je cesta, ktorou sa bude uberať pokračovanie Kódu. Teraz tam však stála skupinka neznámych ľudí: bachratí holandskí turisti, vandrujúci študenti, nemeckí dôchodcovia a pár zbožných zvodných mníšok.
Brownovi sa jeho knihou plnou symbolov podarilo aj čosi viac, ako len zlomiť rekordy v počte predaných výtlačkov. Zatriasol cirkvou, ktorá stáročia spí hlbokým spánkom falošnej neomylnosti snívajúc sen o patente na pravdu. Ďalších pár jedincov pritiahol ku knižke, ktorá obsahuje príbeh a nie záznam o vkladoch a výberoch. A nakoniec, opäť upriamil pozornosť ľudstva na osobnosti, ktoré vždy boli, sú a budú inšpiráciou: Leonardo da Vinci, Ježiš Kristus, posvätná žena.
Ten zhluk ľudí obklopoval dvere do nejakej miestnosti. Trinásta komnata. Počkal som, kým odtiaľ všetci odídu a potom som sa nenápadne presunul k dverám. Bola na nich pripevnená medená platnička opatrená dvomi literami: WC
Ach, som na správnej stope, pomyslel som si s radosťou. Bola to príliš jednoduchá šifra, vodítko pre hľadajúceho. WC bol len zrkadlovo obrátený, na hlavu postavený monogram: CM. Maria Clara
Clara ako čistá, krásna, Maria ako Mária Magdaléna. Priorstvo zanechávalo odkazy všade. Svätý grál na dosah.
Ako sa píše v knihe: ľudia milujú konšpirácie. A Da Vinciho kód sa príliš neodlišuje od Ikony Frederika Forsytha či románov Arthura Haileyho. Dan Brown však šikovne využil populárnu vlnu mystiky, na ktorej v čase vydania Kódu surfovali Pán Prsteňov a Harry Potter. Vystihnúť správny moment – aj to patrí k spisovateľskému remeslu. Či umeniu?
Keď som otvoril dvere, razom som sa ocitol v nádhernej svetlej miestnosti obloženej imitáciou bieleho mramoru. Steny boli kde-tu popísané tajomnými odkazmi: Forza Italia. I love boys, their nuts and assholes. Call 061 5644 21 37. Punk is not dead. A + N = VL. Oi! Oi! Žiadnemu z nich som nerozumel, zrejme sa jednalo o nejaké oplzlosti. Moju pozornosť upútal tajomná biela plastika na jednej zo stien. Bola na ňu upevnená zhruba vo výške mojich stehien a jej tvar pripomínal ženské lono. Vo vnútri boli tri dierky a keď som sa k nim priklonil, aby som videl kam ten otvor vedie, zacítil som moč. Ihneď mi nadvihlo žalúdok a stratil som všetku chuť v pátraní po grále.
Bolo tam aj umývadlo, takže som si umyl ruky a chcel odísť. Ale v tom si všimol nápis pod zrkadlom: DO NOT SMOKE HERE
Narýchlo som nevedel vydedukovať čo ten nápis znamená. Mohol to byť chyták, mohla to byť len ďalšia oplzlosť. Preto som len tak bajočko zmeral vzdialenosť od nápisu k stropu a k podlahe. Celý vzrušený som v hlave vypočítal vzájomný pomer dvoch dĺžok a vyšlo mi číslo... ...1,618!
Číslo PHI. Samozrejme. Teraz už len rozlúštiť ten čudesný nápis. Je vylúčené, že by strážcovia grálu označili cestu k nemu v angličtine, jazykom barbarov a vymetačov pubov. Námatkovo som prehadzoval jednotlivé písmená a hľadal slová v nejakom z románskych jazykov. Pozerám do zrkadla, ale ani dve hlavy na nič neprichádzajú. Trvá mi to pár minút, kým dešifrujem prvé dve slová kódu:TODOS SON...
VŠETCI SÚ... , ale so zvyšnými písmenami si neviem rady. M, K, H, R, a trikrát E. Mysli, mysli! Nemôže to byť predsa také ťažké. Možno budem potrebovať pomoc samotného Dana Browna, možno zavolám Langdonovi. Snažím sa koncetrovať, keď v tom niekoho počujem, ako sa mi prihovára...
„Mohol by si, prosím ťa, prestať čítať tú knihu a začať jesť? Vychladne ti to.“ Priateľka. Sedí oproti mne, v ruke lyžica. V očiach hnev. Vedľa nôž.
Predo mnou sa objavil tanier plný paradajkovej polievky. Moja obľúbená. Počkať, počkať! Mysli. Opus Dei má svoje ultrakatolícke chápadlá všade a toto by mohla byť moja posledná paradajková v živote. Jed na pohľad nevidieť a cítiť ho, až keď je neskoro. Musím byť opatrný.
Svätý grál sa nesmie dostať do nesprávnych rúk. Tajomstvo musí byť zachované.
„Miláčik, dnes nie som príliš hladný. Nebude ti vadiť, keď sa navečeriaš sama?“
