- Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami, - prehlásil spisovateľ Oscar Wilde, ktorého neskôr obžalovali z nemravnosti a bol odsúdený na dva roky nútených prác. Minister školstva Ján Mikolaj akiste sledoval dobrý úmysel, keď sa podujal reformovať slovenské školstvo. Nechcem na tomto mieste rozoberať celý návrh školského zákona, ktorý má reformu uviesť do života. Navyše, bolo by to predčasné, pretože k zákonu o 163 paragrafoch je pripravených 150 pozmeňujúcich návrhov a vyzerá to skôr tak, ako by koalícia miesto reformy strúhala formu.
V rozhovore s ministrom v denníku SME zo 17. mája 2008 ma zaujala jedna novota, ktorá by sa po prijatí zákona mala stať realitou, no podľa mňa má len pramálo spoločné so zdravým rozumom. Zákon bude totiž regulovať počet tried osemročných gymnázií a to tak, že počet žiakov v týchto triedach nemôže prekročiť 5% populačného ročníka. Okrem nič nehovoriacej argumentácie ministra, že „zistili sme, že to deťom skôr škodí ako pomáha“, bola jedným z kritérií pri zavedení pravidla aj štúdia OECD. Podľa nej by malo dieťa do 15. roku života ostať v pôvodnom kolektíve.
Neviem ako sú na tom zamestnanci OECD, či minister Mikolaj osobne čo sa týka ich sociálnych väzieb s pracovným kolektívom. Ale ja mám skôr pocit, že deti sa adaptujú na nové prostredie o mnoho lepšie a rýchlejšie, ako dospelí. A ak podnetom na zmenu prostredia (kolektívu) má byť kvalitnejšie vzdelanie, nevidím dôvod, prečo rodičom a ich deťom takúto možnosť direktívne obmedzovať? “Nemali by sa vytvárať exkluzívne školy. Všetky deti by mali byť rovnoprávne a mať rovnakú šancu“, tvrdí minister. Áno aj nie. Tak, ako existujú exkluzívne hotely, športové kluby, zamestnávatelia, rovnako by mali fungovať školy, ktoré budú rozvíjať schopnosti viac nadaných detí. A to bez ohľadu na to, že veľakrát triezvy pohľad na inteligenčnú úroveň potomka musí ustúpiť ambíciám jeho rodiča, ktorý v každom svojom dieťati vidí právnika, lekára či víťaza Wimbledonu. Musíme však súhlasiť, že všetky deti by mali mať rovnakú šancu. Napríklad rovnakú šancu študovať na osemročnom gymnáziu, bez ohľadu na to, či záujem prevyšuje 5% populačného ročníka, alebo nie. Kde je napísané, že len každé dvadsiate dieťa v ročníku je výnimočne nadané? A ako chce minister docieliť, že práve toto dieťa sa na osemročné gymnázium dostane a nie jeho priemerný rovesník, ktorý má rodičov s nadpriemernými vzťahmi s riaditeľom školy?
Ponechajme bez komentára romantický pohľad ministra na kvalitu vzdelávania na Slovensku (“Naše školstvo má vynikajúcu tradíciu a úroveň.“) a dajme mu tri body za postreh, že „reforma je aj o zmene myslenia.“ Škoda len, že sám Mikolaj k tejto zmene ešte nedospel a v hlave prešľapuje kdesi v roku 1978, keď štát rozhodoval úplne o všetkom. Keď Oscara Wilda za jeho názory potrestali stratou slobody na dva roky, Ján Mikolaj by si zaslúžil za svoj návrh školskej reformy minimálne rok neplateného voľna a pedagógovia rovnaký čas na prípravu, ak poslanci tento týždeň zákon schvália.
