Jeho kamarát Hasan robí v Bagdade taxikára a nedávno zobral pasažiera, ktorý sa chcel asi päť hodín voziť po meste. Nakoniec taxikárovi s ľútostivým výrazom na tvári povedal:
- Ospravedlňujem sa, ale dnes máš smolu. Mohol si sa odobrať za Alahom, ale on ťa ešte nechce prijať.
Potom si ten muž odklopil sako a ukázal vystrašenému taxikárovi pás s výbušninou. Hľadal nejaký objekt, kde by stálo za to odpáliť to a žiadny sa mu asi nezdal dosť dobrý. Taxikár mu povedal, že má ženu a deti a pýtal sa, prečo mu to chcel urobiť. Pasažier mu na to povedal:
- Taký je systém, bratu. Ty máš auto, ja mám bombu.“
Túto historku opisuje spevák Bruno Ferrari v rozhovore pre časopis Reflex. Nežijem v Bagdade, ani som v živote nerobil taxikára (hoci by to mohla byť zaujímavá skúsenosť). Nemám ženu, deti. Sú toto dôvody, prečo mi ten príbeh prišiel trochu zábavný? Také jednoduché to nebude.
Neocitol som sa v Bratislave prvýkrát v živote a myslím, že voči tomuto mestu nemám žiadne predsudky. Len som z neho jednoducho nemal nikdy dobrý pocit. No som to ja, kto tvrdí, že každé mesto robia ľudia. Tí, ktorých stretávam v električke, v obchodoch, na uliciach v Starom meste, sa však väčšinou stále mračia. Ako keby nebolo dosť tých mrakov na nebi. Hovorím si v duchu, čo vás serie? Roboty dosť pre každého, všade sa stavia, buduje. Chodníky sú suché, každý deň zúri príjemne teplá jar, akú nepamätá ani Vilma Jamnická. Tak teda?
Dnes som si bol zabehnúť a trvalo mi to len nejakých desať minút dostať sa do kopcov, do lesa. Po pol hodine som mal srdce v hrdle a radosť v srdci. Mám kopec, ktorý môžem kedykoľvek zdolávať. Tešiť sa z malých víťazstiev, pretože tie veľké sa musia vybojovať na úplne inom bojisku.
Študenti majú svoje bolestné prvé lásky a písomky z matiky, náckovia vlastnú nenávisť, intoši Annu Kareninovú a recept na tiramisu, čo sa snažia prekonať. Niektorí z nás sa ráno prebudia a vidia pred sebou obrovský balvan, ktorý túžia odvaliť z cesty. Za balvanom je kopec, ktorý nejde a nechceme obísť. Väčšina z nás však nemá ani balvan ani kopec. Rozprávame o tom, ako nám život kladie pod nohy neviditeľné prekážky a náš pohľad na svet je smutne plochý. Plný nákupný košík a dvadsaťštyri televíznych staníc z káblovky zrazu nestačia. Nevieme, že mať kopec je dôležité. Preto sa mračíme. Niet kopcov naokolo, slnko sa nám škerí priamo do očí.
Ubehlo pár týždňov. Cítim, že hoci tu nezostanem naveky, toto je miesto, kde môžem svoj pohár s mliekom doplniť až po okraj. Koňakom napríklad. Možno sa po čase taktiež začnem mračiť ako vy, pretože zistím, že život sa mi nesníva, že ho žijem. Preč od rodiny, storočie nemilovaný. Vtedy sa niekto zahrajte na taxikára. Chvíľu sa povozíme po meste a keď vás to prestane baviť, pozvem vás na šálku kávy. Skôr ako zaplatím, vyložíte to na stôl:
Taký je systém, človeče. Nesťažuj sa. My máme mesto, ty máš nálož. Použi ju, keď to uznáš za vhodné.
Ešte neprišiel čas. Len sa učím, ako s ňou narábať.
Trochu pridlho, nemyslíš?
Možno. Ale niet sa kam ponáhľať. Poviem ti to takto. Je rozdiel ak sa dostaneš do vojny spolu s bratrancom a kamarátom s detstva, strýko velí tvojmu pluku a tvoj otec dáva na všetko pozor z kresla parlamentu, a keď dostaneš len mundúr a zbraň do ruky, a si v tej sračke úplne sám. V tomto prípade to znamená, že musíš rozdať podstatne viac úderov, aby si ťa niekto všimol.
Povedzme. Ale skôr mi to príde ako ospravedlňovanie tvojej neschopnosti. Pozerám, že si tie svoje články trochu preriedil. Čo ťa k tomu viedlo?
Už dávnejšie som stratil potrebu vyjadrovať sa ku všetkému, čo sa pretriasa v médiách. To čo zostalo, je všetko čo chcem v tejto chvíli povedať. Zvyšok bol balast, upotený uterák po tréningu.
Dal som to všetko aj do papierovej podoby, logicky usporiadal jednotlivé príbehy. Mozaika je teraz kompletná. Kto by chcel, pošlem mu to do mailu.
Prečo si v Bratislave, keď sa ti tu nepáči?
Nepovedal som, že sa mi tu nepáči. Len hovorím, že ľudia sa tu jeden na druhého málo usmievajú.
Možno je to len nedostatok kvalitnej trávy.
(Smiech). A možno im krivdím. V skutočnosti sa tu cítim celkom fajn. Bývam na Plickovej ulici a Plicka sa kedysi preháňal po tých našich roliach v strmých svahoch Podpoľania. Fotil lazníkov a všetkým ukázal, že ich kroje a strhané tváre sú rovnako zaujímavé, ako hviezdy divadelného neba.
Tá ulica je pomenovaná podľa iného Plicku, tuším Vladimíra. Nie Karola.
Ja viem. Ale aspoň mi to pripomína domov. Dokonca o blok ďalej je Detvianska ulica. A všetky baby tu chodia s holým pupkom. Uprostred januára. Nádhera. Tomu sa hovorí zanietenie pre folklór!
Taktiež ma fascinuje ten stavebný boom, ktorý tu zúri posledných pár rokov. Človek, keď to sleduje, pomyslí si, že nemôže byť nič jednoduchšie na svete, ako postaviť tridsaťposchodovú budovu. Na druhej strane, nemôžem povedať, že by som bol uchvátený architektúrou týchto objektov. Väčšinou je to len kopa železobetónu oblepená sklom. Neľudské a chladné. Tak dúfam, že aspoň tí ľudia vo vnútri sú z mäsa a krvi. Chýba mi aj nejaký koncept umiestnenia týchto stavieb v rámci celkového usporiadania mesta. Stáva sa, že kráčam ulicou lemovanou trojpodlažnými budovami zo začiatku minulého storočia, keď zrazu, niekde uprostred tej cesty, prekvapí ma ambiciózny polomrakodrap vo fáze dokončenia. Medzi cestou a budovou tak tridsať centimetrov trávy. Pol metra zelene na pol milióna obyvateľov. Príde mi to potom nie ako boom, ale skôr akési stavebné bum-bum. Budovy bez rozmyslu nahádzané z pätnásťkilometrovej výšky na neznámy cieľ.
Mesto, ktorému Dunaj odtína hlavu od tela, bude mať asi len vo filmoch svoj downtown.
Možno to nebude tým Dunajom. Možno sa len zodpovední cítia príliš high, aby robili rozumné rozhodnutia, ktoré ovplyvnia životy ich vnukov a nie vlastné peňaženky.
A už zase riešiš problémy tohto sveta, hoci si mi tvrdil, že na spasiteľskú činnosť si sa dávno vykašľal.
Máš recht, starec. Poďme k podstatným veciam, ktoré sa týkajú môjho života.
Ktoré sú to?
Práca napríklad. A láska samozrejme. Láska v každom prípade.
