Po polroku som pripravila bulharské darčeky na doručenie na Šumiac. Väčšinou si moji blízki želajú bulharskú kozmetiku, ktorú v Bulharsku kupujú asi len cudzinci. Už som prestala domov nosiť štrikované ponožky z Banska, ktoré aj tak nikomu neboli dobré, lebo sa nedali prevliecť cez priehlavok. Na letisku v Sofii mám chvíľu čas sa zamyslieť nad končiacim sa rokom. Stihla som navštíviť Macedónsko, niekoľkokrát Turecko, jarný výlet Slovenskom a z Bulharska som konečne videla aj Rodopy a strávila pár krásnych víkendov vo Varne, alebo na nádvoriach kláštorov. Doma je ale na Šumiaci.
Prechádzka poliami a lánmi snehu sa začína priamo za naším plotom. Jeden deň kráčame hore, k dedine a potom vyššie na úboč k jednej hranici dediny označenej žltým krížom, druhý deň zasa smerom dolu, do doliny, k inému krížu pri druhej hranici Šumiacu. Ako dieťa som tam chodila so starkou, vyčistili sme okolie kríža od dohárajúcich bielych sviečok a priniesli nové. Okolo kríža sa nerozprestiera nič, iba rozľahlý priestor, akoby tam ten kríž označoval začiatok inej krajiny.
V doline prechádzame okolo polí, kde sme chodili hrabať a kam som si nosila francúzštinu, aby som krátke prestávky medzi hrabaním využila. Vtedy som sa zašila do traktora, sedela na sedadle šoféra a čítala. Takto som prečítala nielen francúzštinu, ale aj iné knihy z domácej knižnice. V horúcich letných dňoch, tak vzácnych a neobyčajných v týchto krajoch sme v tej doline boli celý deň. Kým sme nechali slnko sušiť nakosenú trávu, sedeli sme pod traktorom a jedli chleba so slaninou a paprikou. Tam sme driemali, čítali, aj si kreslili ako malí. Potom večer sme narobili kopence a ráno hybaj znova. Letné šumiacke prázdniny rok čo rok. Už ráno o siedmej nám starký vykrikoval: „Vóóón z koliby!" Večer sme to seno nakládli na voz, ale to sme museli každú smietku z poľa zobrať a vyčistiť hrabľami. Tak sme to pole česali zhora nadol a naspäť. Na traktore sme ho odviezli na náš dvor, ale cez celú dedinu, aby to každý videl - stavila by som sa, že od nás nikto viac sena nenazvážal na jednej vlečke. Ale nielen jednej vlečke, my sme sa aj dvakrát za jeden večer zvrtli. V gymnastike zvanej seno sme pokračovali na našej šope. Starký na voze vyhadzoval seno vidlami, mama chytala guču sena do narúče, následne hodila mne, alebo bratovi a pekne sme to seno tlačili, lebo muselo byť uložené usporiadane a nielen tak v guliach nahádzané. To by nám starký dal. Nemala som to rada, priamo som to neznášala, všetky tie hrabacie letá, ale seno bol najlepší šport, vždy sa po ňom dobre spalo a po šope nás v kuchyni čakalo niečo sladké.
Vianoce pod Kráľovou Hoľou je miestna kultúrna akcia, spevy vianočných piesní, vinšovačky a koledy v šumiackom gréckokatolíckom chráme. Keď tam stojím, tak mi prichádzajú na jazyk slová piesní, ktoré som vydolovala niekde z hlbín zabudnutia po toľkých rokoch. Mám ich napočúvané z detských liet. Obzerám si strop, ktorý sa za tie roky veľmi nezmenil. Na stenách si pamätám iné obrazy, ale pomaly mi miznú z pamäte. No na strope stále vidím toho istého anjela, ako keď som mala 7 rokov. Vtedy aj piesne som spievala inak - keď sa spievalo „našli sme vieru pravú", ja som sa čudovala, čo tam spievajú o našej tete Vierke a namiesto „pravú" som spievala „kravu". V kostole sme museli sedieť „ako päť peňazí" (tak nám vravela starká) a mali sme od nej uštrikované najkrajšie čiapky na celom Horehroní.
Po kostole sme mali fajný obed pozostávajúci z domácej hovädzej polievky s domácimi rezancami a zeleninou. A zas sme sedeli ako „päť peňazí", lebo „pri stole sa čo?" spýtala sa starká a my sme kolektívne odpovedali: „nerozpráva". Mäso sme jedli rukami a príbor sme používali iba pri jedení polievky.
Vždy mi bolo čudné, aké výrazy moja starká používa, ako napríklad „sólivoči", alebo „bisťumaku" a ešte si pritom aj pleskne rukami. Až na výške som tieto záhadné výrazy rozlúštila. Doma ma nikdy nenapadlo sa opýtať, čo presne znamenajú, veď to bola súčasť každodenného rozprávania. Solivoči je „soľ don očí", bisťumaku niečo ako „ej koľko veľa maku" a používajú sa v momente nejakého prekvapenia, aby sa nič neurieklo.
U nás bola hmla ako mlieko a ja som sa rozhodla ísť napriek počasiu do Popradu. Starká len horekovala, či to v takom počasí musím akurát ísť, keď ani na krok nie je vidno. Ale už na Telgárte bolo krásne slnečno a pred Popradom sa mi pri pohľade na scenériu Vysokých Tatier zatajil dych.
Keďže mám v Poprade veľa času, vyberám sa na prechádzku do Spišskej Soboty. Krása tochto malebného miesta mi spravila náladu na celý deň. Vyjdem si až nad dedinu, odkiaľ z diaľky vidím trénujúcich parašustistov a okrem nich aj úžasný čištý výhľad na Vysoké Tatry.
No a nakoniec... Bol večer a ja som vliezla do izby k starým rodičom. Už ležali v posteli a komentovali správy. Starká sa ma spýtala, či to z tých bulharských krémov som tak omladla. Starký na to povedal, že nech aj starkej dám taký krém, lebo ona si o sebe myslí, že už nie je pekná. Aj starká prikývla, že áno, ale to on si myslí, že už nie je pekná. „Ale ja som to nikdy nepovedal." (Že je starká naozaj pekná, už nedopovedal, lebo oni si také nežnosti nikdy nevykladali. Predsa keď je niečo pravda, nemusí sa o tom zbytočne veľa hovoriť.)
