Hlavne o Bulharsku, o živote v Sofii a cestovaní po bulharských mestách a ošarpaných dedinkách. Aj o Turecku, Istanbule a Malatyi. Najradšej však o najkrajšej horehronskej dedine, jej kroji, pesničkách a makovníkoch - jednoducho o Šumiaci.Janka Šikulová Zoznam autorových rubrík: Moje Bulharsko, Doma, Niekde inde na Balkáne, Moje Turecko, Každodennosť bulharská
Aj keď slnečných dní bolo presne dva a pol, na Šumiaci nemôže byť inak ako zázračne. Dalo by sa povedať, že sme mali Vianoce priamo v Zázrakove, ale nebolo by to fér, lebo Zázrakovo je oficiálne iná horehronská dedina - Bacúch. Zobúdzanie sa do zimných rán, snehu a vôni šumiackeho koláča, pozeranie sa do krbu a zaspávanie pod oknom, cez ktoré vidno jasnú, hviezdami posiatu oblohu. Doma.
Život v Bulharsku znamená, že každé možné dovolenky balím kufre a vydávam sa na cestu do Viedne a naprieč slovenskou krajinou až na Šumiac. Tam, kde je doma - Nízke Tatry, moje najmilejšie zo všetkých hôr, hranica stredného a východného Slovenska pri prameni Hrona, Kráľova Hoľa, čo sa pozerá najviac na ten Šumiac, domáce makovníky, príbehy o bosorkách a počarovaní, ľudové piesne a najkrajší kroj - ten môj. Horehron, Doluhron, ja som Horehronka.
2 milióny ľudí a dopravné zápchy denne. Najrozheganejšia a najšpinavšia mestská doprava je v Sofii. Staré autobusy z Nemecka a Francúzska. Ktovie z akej doby. Aspoň tie električky sú tak trochu romantické, len sa na ne ťažko vylieza. Potom sa v nich dôchodcovia prevážajú sem a tam. Novšie autobusy majú nápisy v turečtine a sú urobené pre miniatúrnych ľudí. Nedajú sa tam poukladať nohy.
Že vraj na konci sveta... trochu doľava od hlavnej cesty. Kráľova hoľa, úboč, Šumiac. Rada na ten koniec sveta chodím.
Dostali sme chuť na kus ľudského tepla, sladký čaj a šošovicu... mohli sme ísť len na jedno mieto... na Ďurkovú, pekne schovanú útulňu v Nízkych Tatrách.
