Večné mesto sa snažíme si nevšímať. Ak je to vôbec možné. Ale aspoň jedným okom, aj keď iba z autobusu. Dolmušom sa zvezieme z európskej do ázijskej časti, odkiaľ máme let s miestnymi aerolinkami do Antalye. Odtiaľ nás ešte čakajú tri hodiny autobusom do dedinky Mahmutlar v blízkosti Alanye.
Pristávame po polnoci a do mesta už nepremáva žiadna mestská doprava. Podarí sa nám zohnať miesto v minibuse, ktorý čaká na turistov z Nemecka a ten nás vyhodí priamo na našom mieste v Mahmutlari. Mahmutlar je v Turecku taká dedina, ale celkom veľká na naše pomery. Situovaná na brehu mora s našťastie iba minimom hotelov. Všetko ostatné zaberajú apartmánové domy, v ktorých trávia leto najmä turecké, ruské a holandské rodiny. Na jednom takom priváte sa ubytujeme aj my. Na „našej" pokojnej a takmer prázdnej pláži je iba jeden bar s lehátkami, no tie ostávajú nevyužité počas celého dňa. Každý utorok je v našej štvrti trh, kde sa zásobujeme zeleninou a ovocím, domácimi cestovinami a plackami. Apartmánové byty si zvyknú skupovať známi a susedia z jedného mesta a tak sa tam väčšina majiteľov dobre pozná. Spolu organizujú časté večere pri bazéne, kde každý donesie niečo pod zub, následne si sadajú k družnej debate, alebo nejakej spoločenskej hre a takto spolu utužujú vzťahy.
Večera nad banánovou plantážou
Pláž v Mahmutlari
Z prázdninového apartmánu
Nechceme iba pri mori vylihovať, berieme auto a vydávame sa do mesta Konya. Cesta je vo výbornom stave a ubehne rýchlo. Okrem Alanye, kde je množstvo semaforov. Krajina naokolo vyzerá dosť nehostinne, plná kameňov a kde tu zeleň. Po ceste míňame predavačov všelijakých zaváranín. V jednej z dediniek sa zastavujeme na jogurtovú polievku.
Po troch hodinách stojíme na vysokom kopci nad Konyou. Akoby jej nikde nebol koniec. Kde končí a kde začína jednomiliónové mesto... Mesto pútnikov, ktoré sem láka mauzóleum slávneho perzského mystika a básnika Rúmího, zakladateľa rádu súfistov, ktorý bol známy otvorenosťou a toleranciou voči všetkým náboženstvám a ktorého vlastným náboženstvom bola láska. Po Topkapi paláci v Istanbule je to druhé najnavštevovanejšie miesto v Turecku, ku ktorému sa ročne dostanú dva milióny turistov. Mestu dominuje seldžucká architerúra, madrasy a mešity zo seldžuckých čias, ktoré sú premenené na múzeá tradičných keramických obkladačiek, storočných kobercov, umeleckých prác vytesaných do kameňa, kaligrafie...
Madrasa Sircali
Sahip ata mešita, dnes múzeum
Madrasa Karatay
Konya je jedným z najkonzervatívnejších miest v celom Turecku, ako sa dozvedám od priateľa. Ešte aj v takej Malatyi, ktorá je od nej dosť na východ je po uliciach menej zahalených žien ako v Konyi. No alkoholu sa tu skonzumuje ročne viac ako v prímorskej Antalyi. Tak ako je to teda s tou konzervatívnosťou? Asi tak... Ramadán, neramadán, reštaurácie a kaviarne sú v Konyi otvorené aj cez deň a dokonca je ťažké si tam nájsť miesto na sedenie. Konya je aj mestom bicyklov. Mesto je na rovine a dvojkolesový dopravný prostriedok je obľúbeným spôsobom prepravy.
V okolí hrobky slávneho Rúmího a jeho žiakov sa to hemží turistami rôznych národností aj vierovyznaní. Nad hrobkou vyrástol rozľahlý areál s krásnou záhradou a múzeom venovaným súfizmu. Vystavené sú tam rôzne kópie Koránu staré niekoľko storočí, modlitebné koberce, hudobné nástroje, ktoré sprevádzajú duchovný tanec dervišov, aj sochy dervišov v životnej veľkosti. Na nádvorí je fontána, v ktorej sa ligocú všelijaké mince. Rúmího stretnete nielen v mauzóleu, ale aj v obchode so suvenírmi, na každom druhom poháriku, tričku, taške, aj cukríkoch. Neďaleko Rúmího hrobky je tajomná krabička, v ktorej by sa údajne mali nachádzať chlpy z brady proroka Mohammeda. Pred ním sa vlní rad veriacich, ktorí sa chcú krabičky dotknúť, pobozkať ju, pomodliť sa pri nej. Usmejem sa, lebo nakoniec to nie je až také odlišné od radu, ktorý čaká na svoju modlitbu pred ktoroukoľvek zázračnou ikonou v bulharských kláštoroch.
V meste sú už turisti roztratení a v niektorých starých mešitách a múzeách sme boli úplne sami. V centre sa týči vrch Alaeddin tepe so záhonmi kvetov a malými čajovňami a kaviarňami s výhľadom na ruch mesta. Na tráve sú rozložení miestni čakajúci na západ slnka a vedľa seba majú hrnce, z ktorých sa parí večera. Asi nežijú ďaleko od kopca. Ulice sú čisté, aspoň čo sa centra týka a upratovacia čata vždy v pohotovosti.
Mešita Alaeddin, miesto posledného odpočinku seldžuckých sultánov
Konya je známa aj svojou šeker fabrikou a regály v obchodoch sa prehýnajú pod množstvom cukrových výrobkov všelijakých farieb aj tvarov, nie najvábnejšej chuti. Rúmí sa používa ako reklama aj na takýchto obaloch. Ešte dve balenia Mevlána cukríkov v Sofii mám, ale nikto sa do ich konzumácie nehrnie. Iné je to už v prípade miestnej špeciality, mäsovej placky etliekmek. Boli sme už na ceste naspäť do Mahmutlaru, keď nás známy vrátil naspäť, lebo bez ochutnávky etliekmeku sa z Konye neodchádza! Po krátkom prieskume sme si našli dve špecializované reštaurácie a keďže sme nevedeli, pre ktorú sa rozhodnúť, nakoniec skúšame obe. Prvá je skôr bistro a druhá je reštaurácia Havzan, ktorá je najznámejšou etliekmek reštauráciou v Konyi. Tam sme museli počkať, lebo miesta boli do posledného obsadené. Výsledok skončil remízou, v oboch reštauráciach nám ponúkli výborný etliekmek.
Najedený a vyzbrojený taškami Mevlána šekeru sa môžeme vrátiť do horúceho Mahmutlaru. Do Konye sa dá dostať aj letecky z Istanbulu, či Ankary a ak budete na tureckých plážach Stredozemného mora, aspoň jeden deň venovať výletu do Konye stojí za to.
