
V tejto linke už raz zhabali 20 iPhonov, ktoré boli ukryté pod sedadlom šoféra. To bolo na ceste z Bulharska do Turecka. Z opačnej strany sa prenášali zasa drogy. Tentokrát ide všetko ako obvykle, žiadne podozrivé batožiny, ani zakázané látky. Kupujem si víza u už známeho predavača, ktorý znova spí, ale budí sa na prvé zaklopanie na okienko. Do úplne nového pasu mi nalepí jedno vízum platné na dobu tridsať dní. Po kontrole batožiny prejdeme nápis Welcome to Turkey, vysvietené mesto Edirne a necháme sa uspať diaľnicou do Istanbulu.
Dnes nebudem obzerať najinšpiratívnejšie mesto sveta, ale pocestujem ďalej na východ, do Anatólie a mesta Malatya. Z autobusovej stanice Esenler sa presúvam metrom k letisku Atatürk. Keďže zo Sofie lietajú do Turecka iba Turkish Airlines, letenky sú dosť drahé a oveľa výhodnejšie je ísť do Istanbulu autobusom a odtiaľ do cieľovej destinácie niektorou z vnútorných leteckých liniek. Vyberám si Onur Air a spiatočná letenka do Malatye (hodina a pol cesty, vyše 1000 kilometrov) ma vychádza na 70 Euro.
Do metra sa v Istanbule najskôr nastupuje a až potom sa vystupuje. To isté je aj na wéckach na letisku. Keď sa pokúšam vyliezť von, „bijem" sa s jednou pani, ktorá sa asi bojí, že sa dnu nedostane a naozaj sa jej podarí vôjsť ako prvej. Potom dovolí vyjsť aj mne. Aj do lietadla chce vôjsť každý ako prvý. No ostávam pokojná, mám bohaté skúsenosti zo Sofie. Aj to viem, že na eskalátoroch sa nestojí vpravo v jednom rade, ale rovno v trojrade. Čakám v uličke lietadla, kým sa dostanem k môjmu sedadlu. Zozadu do mňa strká staršia pani a vrieska mi do ucha, že sa potrebuje dostať k miestu číslo 22. Zatiaľ stojíme v druhom rade. Aj za výdatnej pomoci jej strkania sa dostanem dostatočne rýchlo k môjmu ôsmemu sedadlu a usádzam sa vedľa slečny, ktorá nie úplne nenápadne hádže papieriky od cukríkov na zem.
Pri pristávaní pokračujeme. Ešte sme sa ani nedotkli zeme, ľudia už vyťahujú batožiny a predierajú sa k východu. Letušky, asi zvyknuté na podobné situácie, iba ležérne upozornia pasažierov, aby si sadli, no tí už sú myšlienkami pri batožinovom páse. Pani o paličke, ktorá sa opiera jedným lakťom o moju hlavu si určite nesadne. Beriem batožinu medzi poslednými a vravím hurá Malatyi, krásnej prírode a skvelému jedlu, ktoré ma čaká.
Naokolo sú hory a kamene, tvrdá, no krásna scenéria. Do tých hôr nikto nechodí, Turci nie sú horali a naše nadšenie pre horskú turistiku určite nezdieľajú. Keď sa povie Malatya, tak prvou asociáciou budú určite marhule. Malatya je mestom marhúľ a najväčším vývozcom sušených marhúľ na svete, ktorými je do veľkej miery ovplyvnená aj miestna kuchyňa. Čerstvé, či sušené na slnku, nevídaných rozmerov a úžasne chutné. Obchody Malatya Pazarı sú po celom Turecku a určite ste na taký obchodík natrafili aj pri prechádzkach Istanbulom. Okrem sušených marhúľ ponúkajú rôzne sladké salámy naplnené orechovými zmesami, marhuľové kôstky obalené v čokoláde, lokum, hrozienka rozmerov asi ako u nás sušené slivky, marhuľové lekváre, datle a figy. Malatyanci vyrábajú z marhúľ aj kolu. Ovociu sa tu darí vďaka pôde zavlažovanej riekou Eufrat.

Eufrat



kôstky marhule

pec
Pri marhuliach výpočet skvelého jedla nekončí. Domáci pripravia úžasnú večeru z hocičoho. Čerstvo natrhané, alebo zamrazené čerešňové listy upravia do šúľancov, uvaria spolu s jogurtom a posypú opraženou cibuľou. Jednoduché a geniálne jedlo. Kto má rad mäso, v Turecku si príde na svoje. Kým my doma bežne pripravujeme aj sladké jedlá na obed, či večeru, tu niečo také nepoznajú. Sladké sa jedáva len ako zákusok na konci výdatného chodu. „My Turci jeme mäso každý deň." A keď sa povie mäso, tak sa má na mysli hovädzina, jahňacina, baranina... O kuracom vravia, že to ani nie je mäso. Na známy adana kebap sme sa vybrali do reštaurácie situovanej na malatyanskom trhu. Usádzame sa na miniatúrnych stoličkách a čašník nám nosí jogurtový nápoj ajran, šalát, pečenú papriku a paradajky, domáci chlieb a kebap. Inou miestnou špecialitou je kağıt kebab - rôzne druhy mäsa pečené na mastnom papieri (kağıt je papier) spolu so zeleninou a ryžou, alebo preslávené malatyanské fašírky içli köfte obalené bulgurom. V Malatyi pripravujú vyše sto rôznych druhov fašíriek (köfte).

jogurtová polievka

vľavo sarmi - šúľance z kapusty naplnené mäsom, vpravo zelené fazuľky s paradajkami a paprikou

adana kebap

kağıt kebab


Už v Bulharsku sa mi sníva o baklave. Tú s vlašskými orechami veľmi nemusím, ale za pistáciovou sa idem potrhať. „Keď baklavu, tak jedine v cukrárni Güllüoğlu!" vraví môj priateľ. Ale závisí aj v akom Güllüoğlu (meno je podľa rodiny Güllüoğlu z mesta pistácii Gaziantepu), lebo ich je hneď niekoľko. Predsa len, s prípravou baklavy sa táto rodina zaoberá už od devätnásteho storočia. Ktorá je tá pravá mi je úplne jedno, pistáciová baklava mi chutí aj na stanici. K baklave pridávajú marašskú zmrzlinu, ktorá sa na tú našu vôbec neponáša. Je hutnej konzistencie, naťahuje sa ako žuvačka a v ústach sa rozpúšťa len veľmi veľmi pomaly. A predovšetkým by mala byť pripravená z kozieho mlieka. Ďalej už nič jesť nemusím. No keby sa to v Turecku dalo. Na každom kroku číha na mňa ďalšia sladká hrozba. Künefe! Príkro sladká pochúťka naplnená syrom a nasiaknutá litrami cukrovej vody.


marhuľová kola
Keď sa povie Malatya, okrem marhúľ sa vynorí aj Nemrut Dag, alebo meno druhého tureckého prezidenta Ismeta Inönü, či slávneho tureckého speváka Ahmeta Kayu, ktorý spieval ako v turečtine, tak aj v kurdčine. V meste sa každoročne koná aj filmový festival, kde sa ako ceny odovzdávajú krištáľové marhule, alebo festival marhúľ a volenie marhuľovej kráľovnej krásy.




Atatürk je Turecko, Turecko je Atatürk - univerzita v Malatyi

Yeni cami s troma minaretmi





Kanalboyu - ulica s kaviarničkami
Meno mesta ostáva rovnaké už 3500 rokov a jeho chetitskú obdobu (Milidia) preložil sám Bedřich Hrozný ako "med a ovocná záhrada". Aké výstižné.

Šerbet fontána, z ktorej počas svätého mesiacu Ramadán tečie ovocná šťava
Krásy starej Malatye je možno vidieť v blízkej dedine Battalgazi nosiacej meno legendárneho tureckého hrdinu. Hneď po príchode nás obkľúčia deti a začnú recitovať históriu mesta a každej významnej budovy.


Karavansaraj v Battalgazi






Ulu cami, najvýznamnejšia a najstaršia mešita starej Malatye

Či sa slávny vrch Nemrut Dag nachádza ešte na území provincie Malatya, alebo Adiyamanu nie je celkom jasné. Teda Malatyanci tvrdia, že je v Malatyi a Adiyamanci zasa, že v Adiyamane. To, čo sa tam deje každodenne je nezabudnuteľným zážitkom. Vychádzajúce slnko osvetľuje obrovské sochy gréckych, arménskych a iránskych bohov umiestnených okolo vrcholu s hrobkou, ako aj samotného Antiochia I, ktorý pred viac ako dvetisíc rokmi dal toto miesto vystavať. To isté divadlo sa potom opakuje aj večer, lebo sochy bohov sú obrátené aj smerom k západu slnka.





Nabudúce výlet do sto kilometrov vzdialeného mesta Elazig a Harputu a čo to aj o tureckých domácnostiach a nemocniciach.


