Kjustendil znova nebude patriť medzi tie vychytené bulharské destinácie, ale zasa môžete poobzerať ako to vyzerá v takom provinčnom meste. Tu je vlastne všetko okrem Sofie provincia. Keď stretnete kolegyňu v práci s veľkou taškou a spýtate sa, kam cestuje, tak povie, že do provincie. No a kdeže to je tá provincia, že vraj nepoznám, nejaké malé mesto. Nedajbože je z dediny, nebude sa k tomu chcieť ani priznať.
Po ceste do Kjustendilu sme sa zastavili v meste Pernik, provincia vzdialená len 30 kilometrov od Sofie. Ako inak, keď som ešte nebola v Perniku, spájalo sa mi to meno vždycky s perníkmi, teraz už mám aj iné asociácie. Pernik je mesto preslávené každoročným medzinárodným festivalom maškarných hier - Súrva. To je celosvetovo známe. Čo je známe len domácim je, že s Pernikom a Perničanmi sa spája veľa vtipov. Média sú plné legiend a mýtov o pernickom nočnom živote, pernickom dialekte s Perničancov, ktorí sa radi bijú. Mesto má banícku tradíciu a silnú fanúšikovskú základňu miestneho futbalového klubu, možno odtiaľ veje vietor. Perničania si z toho robia srandu a sú to fajn ľudia.
Po ceste z Pernika do Kjustendilu sme zabočili do Zemenu, aby sme si nenechali ujsť jeden z najobľúbenejších bulharských kláštorov a pritom ani nie je uvedený v knižke so sto najvýznamnejšími miestami Bulharska. Vnútri v maličkom chráme sa nachádza kamenný oltár z 11. storočia. Skúste sa dotknúť... Na bulharských stránkach nájdete množstvo informácii o bulharských kláštoroch ako v bulharčine, tak aj v angličtine, všetky píšu aj o tom, či je možné v kláštoroch prenocovať a najesť sa. Lebo to som už spomínala, že Bulhari keď cestujú, tak sa chcú aj dobre najesť. Známej som odporučila klisurský kláštor, ktorý sa nachádza len pár kilometrov od Sofie a bol pre mňa doteraz tým najkrajším kláštorom, aký som navštívila. Ona tam potom aj bola, len mi po návrate povedala, že prečo som ju neupozornila, že tam nie je možnosť kúpiť kávu. Vôbec ma to nenapadlo, ale je pravda, že skoro vo všetkých kláštoroch sa nachádza aspoň automat na kávu, keď už nie reštaurácia, alebo kaviareň.
V zemenskom kláštore mali ikony opäť vylúpené oči. Spomenula som si na Emila z Ochridu a jeho vysvetlenia o tomto fenoméne, preto mi nedalo a spýtala som sa na to aj pani sprievodkyne: „Kam až ľudská ruka dočiahne, tam ikony nemajú oči." Viac o tom nechcela vysvetľovať, ale pochopili sme.
Kjustendil je mesto v blízkosti hranice c Macedónskom. Hovoria o ňom aj ako o ovocnej záhrade Bulharska. A naozaj, po ceste nás vítaju sady plné jabloní a čerešní. Tak dobre, mali sme tu už bulharskú zásobareň zemiakov - Samokov, tentokrát sú to jablká, čerešne a slivky. Mesto je prázdne, akurát na trhu medzi stánkami s paradajkami, uhorkami, podprsenkami a hračkami obajvíte pofajčievajúcich predavačov a pár kupujúcich.
Kjustendil je aj balneologickým centrom. Bulharsko vôbec je plné liečivých prameňov, hotový raj pre tých, čo si radi dožičia spa (a za rozumnú cenu).
,
Mešita a pod ňou rímske kúpele. Kedysi sa tu rozkladal Aklépiov chrám. Môžete si nabrať vodu, má okolo 74 stupňov. V celom meste cítiť zápach síry.
Kadin most (kadin - po turecky žena), alebo aj Nevestin most v dedinke blízko Kjustendilu. Postavený pred viac ako 500 rokmi no so značným vplyvom na celú dedinu, keďže tá má meno Nevestino podľa samotného mostu. S jeho výstavbou je spojených niekoľko legiend. Traja bratia stavali most, ibaže sa im nedarilo. Čo cez deň postavili, to sa cez noc vracalo do pôvodného stavu A tak pochopili, že most vyžaduje ľudskú obeť. Dohodli sa teda traja bratia, že do mosta vmurujú ženu toho, ktorá prvá príde s obedom. Prišla žena najmladšieho brata a tak bolo rozhodnuté. Žena ich však poprosila, aby jej nezamurovali prsník a oči. Chcela naďalej kŕmiť svojho syna a vidieť, ako rastie. Keď ju zamurovali, most vyrástol ako švihom ruky. Oddávna si odtiaľ ženy odlupovali kúsky kameňov, doma ich varili a pili, aby mali dostatok mlieka. Ktovie, či sa to robí ešte aj dnes, no som presvedčená, že áno. Ľudia sa tu nehanbia vystáť radu pred ikonami, aby o niečo poprosili, nehanbia sa písať želania a nechávať ich povešané na stromoch, zahádzať ich pieskom v skalách, alebo nechávať pri hroboch svätcov. A veria tomu, že to funguje a to je úžasné.
Dupnica je mesto odsúdené na večný nezáujem turistu. Blízko sa nachádza Blagoevgrad, Rilský kláštor, stobské pyramídy, Sapareva Banja, ktorým by Dupnica len ťažko mohla konkurovať, zato však je vhodným východzím miestom pre turistiku v Rile. My sme sa tu zastavili a objavili túto krásnu mešitu, ktorá slúžila kedysi aj ako väzenie. Pripomenuli sme si tu aj detstvo, lebo tu boli v čase našej návštevy kolotočiari a predavač cukrovej vaty.
Cestou k Saparevej Bani (banja nie je naša baňa, ale kúpele alebo kúpelňa po bulharsky) sme sa zastavili v Resilovskom kláštore. Na prvý pohľad veľkolepé miesto, ale dačo tomu chýbalo. Bol tu aj páv v jednej malej smutnej klietke. Nemohla som si nespomenúť na voľne sa prechádzajúce pávy v kláštore svätého Nauma v Ochride. V Resilovskom kláštore bolo všetko vynovené, čisté, ohradené a zakázané a strácal sa mi v tom duch celého miesta. Mám radšej kúsok porozbíjané okná a opadané omietky ako sterilnosť na takomto mieste. Každý má však radšej niečo iné. Bulhari sú z tohto kláštora unesení a niektorí ho považujú za najkrajši v Bulharsku. Príroda naokolo je prekrásna.
V Saparevej Bani, znova balneologickom centre sa nachádza najhorúcejší minerálny prameň v Bulharsku, má viac ako 100 stupňov, takže do plastových fľašiek si z neho nenaberiete. Sú tam kúpaliská a veľa turistov a je tam aj stredoveký kostolík sv. Nikolu.
Neviem, či vám niekedy Kjustendil a mestečká západneho Bulharska skrížia cesty. Možno aj áno, lebo všetko je na skok od Rilského kláštora. Len pred dvoma týždňami sa Bulharsko ocitlo v rebríčku National Geographic, keď bolo vybraté ako jedna z 50 destinácií, ktoré treba aspoň raz za život navštíviť. Súhlasím.
