Dospat priehrada, Dospat mesto. Kde-tu ojedinelé karavany, zhrdzavené, pristavené na brehu jazera. Už odtiaľ neodídu. Osamelí rybári. Kde-tu tety s farebnými šatkami na hlavách, s kvetovanými šalvármi - voľnými trojštvrťovými nohavicami, presne takými istými, ako sa nosia aj v Turecku. Sedia na voze a pomaly sa nechajú ťahať koňom. Starká s halúzkami dreva na chrbte, deti hrajúce sa na ulici, deti na chrbtoch mám zabalené v typických pestrých šatkách. Tety predávajú pri ceste med a čučoriedkové lekváre. Kde to som... vôbec netuším, vyzerá to ako výlet v stroji času. Nasadli sme v 21. storočí a vystúpili v 19. storočí. Von je nejaké iné, krajšie obdobie, my ním prechádzame autom, neveríme.
V starej časti Dolenu už vôbec nikto nežije. Zrúcaniny domov sú zarastené vysokou trávou a burinou. Niektoré domy majú obrovské zámky na dverách, do niektorých sa dá nakuknúť a vojsť. Aj keď tam nikto nie je, po dverách sú rozvešané podobizne zosnulých. Prizerám sa bližšie, dátumy spomienok nie sú až také staré. Ako sa tu ocitli? Bývali tu predtým títo ľudia? V tomto dome? Neviem, všetko je prázdne a predsa je tam spomienka na život. Chrám je takisto pod zámkou. Stretávame však jednu pani, chceli by sme sa pozrieť dovnútra? Je tam krásne, ľudia až z Varny prichádzajú na autobusoch, aby sa pozreli, čo je na tých stenách, aké je to nevídané a veľkolepé umenie.
Kovačevica je v kopcoch a žiadny autobus tam nechodí. Je to čistá bulharská dedina. Tak ako v Dolene, aj tu je väčšina domov opustených. Zrúcaniny striedajú zachovalé, ale opustené domy. V niektorých sú ešte záclony, vysušené kytice v oknách, niektoré sú zrútené len do polovice, akoby bol dom rozťatý v polovici. Vyzerá to ako detský domček na hranie, pred vami sa na niekoľkých poschodiach otvárajú kedysi osvetlené izby, vidíte v nich postele, koberce, nábytok, pec. Prechádzkou po kamenných uličkách sa prenesiete 200 rokov v čase naspäť, kedy tieto domy vznikali, prejdete popri zamknutom kostole a niekdajšej škole. Je to ako miesto duchov, myšlienky vám budú ubiehať k ľuďom, čo tam žili a prechádzali tadiaľ pred vami. Domy postupne padajú a vyzerajú vydané napospas osudu a počasiu, existuje však nádej, že sa tento poklad zachová aj do budúcnosti - bulharskí umelci začali skupovať kamenné domy a reštaurovať ich v snahe vrátiť Kovačevici podobu, akú mala v 19. storočí.
Toto nie je ako Koprivštica alebo Plovdiv, kde je všetko farebné a pomaľované, veselé. Tu sú steny a materiály surové, ale v harmónii s okolitou divou prírodou a burinou porastajúcou a pokrývajúcou niekdajšie príbytky. Steny sú z kameňa - jeden vedľa druhého sú naskladané ploské kamenné dosky obrastené machom. Sú tam aj nové domy postavené v duchu tradície, takisto bez stopy po ľuďoch. Kde tu natrafíte na francúzskeho turistu vo vibramkách.
V jednom z bývalých penziónov funguje miestne pohostinstvo. Ako stoly tam slúžia kamenné dosky. Donesú vám deku a posedíte si pod viničom, na pitie vám ponúknu domácu šťavu z malín, bazy, alebo čučoriedok nazbieraných z kríkov za domom. Produkty kuchyne sú takisto z domácej záhradky. Cítiť to, chuť je iná, ako keby sme boli na obede pri starej mame. Paradajka má chuť paradajky a pečená červená paprika, tradičná bulharská pochúťka je v kombinácii s domácim syrom neopísateľne chutná. Šopský šalát s balkánskym syrom, fazuľová polievka, pečené zemiaky, úplne obyčajné jedlá chutia ako nikde inde.
Nad dedinou stojí osamelá stolička, má polámané operadlo, neviem, kto ju tam zanechal, zabudol, kto na nej sedával a pozeral dolu na všetky tie kamenné strechy Kovačevice. Je to stolička na ktorej sa dá snívať, aj ja som sa zasnívala.
Do Kovačevice vedie cesta cez mesto Blagoevgrad a potom Bansko - lyžiarske a spa stredisko známe už aj na Slovensku. Z Banska je možnosť si spraviť jednodňový výlet s niektorou z cestoviek do Kovačevice aj Dolenu. Vzdialenosť do Kovačevice je okolo 60 kilometrov. Cesta vedie aj cez dedinku Lešten, ktorá je takisto múzeom tradičnej dediny. V Kovačevici a Leštene sú pravoslávne chrámy a vo veľkej a dodnes obývanej dedine Gorne Drjanovo, ktorá sa nachádza medzi nimi, je zasa mešita. Chrámy striedajú mešity, mešity striedajú chrámy. Bulharsko je krajinou niekoľkých náboženstiev a národností. V Rodopoch žijú Pomáci - muslimovia, ktorí hovoria bulharsky. V blízkych pomáckých dedinách sa každú zimu konajú tradičné svadby s rituálnym zdobením tváre nevesty - video zo svadby môžete vidieť tu.
V Bulharsku je veľa miest, ktoré som navštívila, aj menej známych aj veľmi známych, je ešte veľa takých, ktoré na mňa čakajú. Páči sa mi všade a z každého nového miesta som nadšená, no tu to bolo akosi iné, nad prírodou Rodopov a spôsobom života miestnych zastáva dych. Tak sa tam ešte vrátim, ale na dlhšie, aby som sa mohla stratiť v čase, zablúdiť vo vysokej tráve a prechádzať sa divokou krajinou Rodopov. Želám vám to isté.
