Vďaka životu v Sofii som mala možnosť precestovať známe aj neznáme bulharské miesta, o viacerých z nich ste si mohli prečítať aj na blogu. Cesty a dúfam aj blogy budú mať svoje pokračovanie - zatiaľ stále bulharské. Moje obľúbené bulharské miesta nie sú tie najnavštevovanejšie, ale vynechať Rilský kláštor a Plovdiv na svojej ceste Bulharskom sa jednoducho nedá. Takto zmýšľajú aj ostatní turisti a neprekvapujúco aj Bulhari, preto sa nás tam pravidelne stretáva veľmi veľa.
V jaskyni Rilského kláštora je úzky priechod, ktorým môže prejsť len človek bez hriechov. Vravia niektorí. Iní zasa vravia, že prejdením tohto úzkeho otvoru sa človek prečistí od svojich hriechov. Nech už má pravdu ktokoľvek z nich, jedno je isté - úplne každý sa chce zbaviť hriechov a rovnako aj prečistiť, preto musíme vystáť radu, ktorá vedie ďaleko pred vchod jaskyne. V jaskyni je úplná tma, akurát svetielko sviečky osvetľuje schodíky k otvoru. Schody sú take úzke, že sa dá ísť iba jedným smerom - v tomto prípade iba smerom hore, k prameňu prečistenia. Iba že pri tom prechode človek naozaj zistí, že ten otvor je pekelne úzky a strmý a treba sa ním vyštverať. Vtedy prichádza moment pravdy. Niektorí si to pri tomto otvore akoby rozmysleli, lebo vzhľadom na telesné proporcie to bude ťažká úloha. Cesta naspäť ale nemožná. Po prvé - schody sú úplne neprechodné a po druhé a to je to kľúčové - znamenalo by to, že sú hriešni ľudia! Vtedy začínajú tí zdola tlačiť chrbty a zadky týchto "hriešnikov" a z opačnej strany ich niekto ťahá za ruky. Desiatky ostatných natlačených v jaskyni sa zabávajú. Miesto duchovného pokoja. Pravdaže, spomínaní hriešnici na tento tak trochu ponížujúci zážitok rýchlo zabudnú a ďalší rok opäť stoja v rade, ktorý vedie k vykúpeniu hriechov.
Tlačenica pred jaskyňou
My sme to zvládli aj bez cudzej pomoci a presunuli sa k "múru želaní" a tak ako vždy načarbali svoje želania na kúsky papiera. Problém sa vyskytol s tým, kde ich zapichnúť v tej širokej stene, kde spolu prežívajú tisícky popísaných papierikov splnených a nesplnených prianí.
Tie biele bodky sú všetko papieriky so želaniami
Rilský kláštor je niečo vyše hodiny cesty od Sofie a preto je tam stále tak veľa turistov. Plovdiv sa nachádza na medzinárodnej ceste do Istanbulu a je druhým naväčším mestom Bulharska a turistov tam takisto nie je menej, no aspoň sú roztrúsení v uličkách starého aj nového mesta.
Plovdiv krásny bol, je a vždy bude. Na konci leta je stále horúci, no staré mesto a tieň farebných domov a rovnako nespočetné množstvo rôznorodých múzeí a galérií ponúkajú možnosť ochladenia (spomeniem pamätné izby, etnografické múzeum, múzeum ikony, archeologické múzeum, historické múzeum, galérie plovdivských umelcov). Antické divadlo prekypuje celé leto kultúrou - usporadúvajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia, dokonca aj zumba festival. Najobľúbenejšie miesto je malá kaviarnička presne pred jeho bránami, odkiaľ je výhľad na celé divadlo.
Etnografické múzeum
Mesto lásky je Plovdiv - zaľúbenci sedia na niektorom z vrchov a pozerajú na vlniace sa staré mesto pod nohami. Nedá sa nevidieť, aké je to mesto kozmopolitné. Nažívajú tu spolu Bulhari, Rómovia, Arménci, Gréci, Turci, Židia... v starom meste je pravoslávny chrám vedľa toho arménskeho, o kúsok nižšie je mešita a ešte ďalej katolícky kostol.
Plovdiv je od Sofie vzdialený len dve hodinky cesty a pritom je tak odlišný od Sofie. Stačí sadnúť na vlak a vychutnať si pokoj tohto mesta. V Sofii sa ľudia nezvyknú prechádzať neskoro v noci po uliciach iba tak, kým v Plovdive je to úplne bežné.
,
Na konci každého výletu stojí moje mesto - môj už domov, Sofia. Obrovská, krásna, aj s odvrátenou tvárou, plná života, ale aj strašne unavujúca, ale moja - Sofia. Neplánujem sa tu usadiť a stať sa ozajstnou sofijčankou, ale toto mesto už aj tak navždy ostane mojím druhým domovom. Ten prvý je samozrejme na Šumiaci.
Dávno som nebola v Sofii sa poprechádzať len tak, pretože vždy sa zdalo čosi viac zaujímavejšie - raz Varna, raz Veliko Turnovo, inokedy Plovdiv, alebo bulharské hory. Ale práve začína jeseň a jeseň je v Sofii vždy nádherná a farebná. V Sofii zvykne bývať pekné počasie až do decembra. Ešte v novembri je možné si sadnúť na žltých dlaždičkách v centre Sofie na kávu a začúvať sa do pouličnej hudby trubkárov spred národného divadla Ivana Vazova. Pri poslednom túlaní sa obľúbenými kútmi Sofie som si uvedomila, ako veľmi sa toto mesto zmenilo od roku 2006, keď som sa ním prechádzala vôbec prvýkrát. Neboli tu žiadne shopping centrá, metro malo 5 zastávok, mesto nebolo také preplnené cudzincami a Bulharmi z každého kúta krajiny. Odvtedy sa metro rozrástlo do niekoľkých častí mesta, ľudia sa prechádzajú v niekoľkých shopping centrách a väčšinou sa naozaj len prechádzajú, pretože im ich možnosti nedovoľujú nakupovať v drahých obchodoch. Je to však teraz veľmi populárne prechádzať sa v móloch, ako sa tu hovorí auparkom. Sofia rastie, ale nestarne - tým je Sofia známa a naozaj každým mesiacom sa rozrastá viac a viac a ľudia z "provincie" prichádzajú za svojou prácou, ktorá žiaľ je koncentrovaná len na tomto kúsku Bulharska. Plat v Sofii dokáže uživiť celú rodinu v provincii. Ako mi vravel jeden známy z Plevenu, mesta na severe Bulharska, on v Sofii zarába a jeho rodina si peniaze užíva v Plevene.
Niekjdajší hamám
V pozadí svätá Sofia
Ruský chrám
Keď prechádzam okolo chrámu Nevského, je to ako sen. Pamätám si ho zo školských čias z obrázkovej geografie. Všetko sa zdá byť v Sofii tým dobrým spôsobom normálne, všedné, ako v každom inom meste, ale chrám Nevského ma vždycky prenáša do inej nálady. Niekedy hovoríme, že ideme do Nevského na operu - v nedeľu ráno počúvať chórový spev, pri ktorom mám vždy zimomriavky.
Pri kopaní tunelov a prácach spojených s výstavbou nových liniek metra bolo objavených opäť množstvo ostatkov zo starej Sofie a stanica metra Serdika sa premenila na múzeum s počas prác nájdenými exponátmi. Nad stanicou hneď vedľa sofijského Cumu (Centralen Universalen Magazin - obdoba ruského Gumu) práve prebiehajú archeologické práce a aj bežný návštevník sa môže pozrieť zhora, ako to celé vyzerá. Je tu pekne a aj keď sa cudzincom Sofia zväčša nepáči, ja nebudem nikdy súhlasiť s tvrdením, že je to len betónové mesto. Pretože nie je. Je to aj mesto národného parku - Vitoša, zelene a záhrad, kultúrneho vyžitia a útulných kaviarní. Divadlá a opery nikdy nezívajú prázdnotou a to ma vždy udivuje, pretože na miestne pomery cena lístka vôbec nie je nízka - pre nás je to bagateľ, ale pri tunajších záplatach - teda výplatach je aj 10 euro za operu veľa. A aj keď nie každý tu žije z ruky do úst, ťažký je pohľad v zimnom období okolo starého hamámu a centrálneho trhoviska na zhrbené tety, koré dojedajú to, čo ostalo na stoloch tržnice po iných, alebo ako predávajú nie najkrajšie kvety, čo odniekiaľ natrhali pred stanicou metra. Od jednej tety si tieto kvety kupujem a vždy mi povie, že ani ja sama netuším, ako jej tým pomáham.
Budova opery a baletu Sofia
Práce na Serdike
Stále je čo objavovať a jednu sobotu som strávila prechádzkou dlhým sofijským bulvárom, kde sú elektrické panely premenené na malé umelecké diela. Po tejto ulici som sa ešte za tie roky nikdy neprechádzala a teraz tu trávim celý deň fotením pouličného umenia, osprejovaných vchodov, obchodov s autosúčiastkami. Pred výkladom s antikvárnym nábytkom sa pri mne pristavila krásna staršia pani a celkom obyčajne sa so mnou začala rozprávať. Povedala, aby som si užívala života. Má pravdu. Dúfam, že Bulharsko a Sofia mi prinesú ešte veľa príjemných prekvapení.
Pred budovou policajnej stanice
Spisovateľ Ivan Vazov
