Z lietadla si presadám do rozhrkotaného autobusu číslo 84 a vydávam sa smerom k môjmu mestu. Aha, hotel Pliska, záchytný bod všetkých turistov... poznám ho ešte z učebnice bulharčiny pre samoukov z roku 1977. Vtedy to bol slávny hotel a ubytovala sa v ňom aj rodina z mojej knihy.
Míňame Orlov most a ja vystupujem. Cítim také isté napätie ako keď som sem prišla prvýkrát pred niekoľkými rokmi a tak veľmi som sa bála, že sa nebudem vedieť dohovoriť. V tejto chvíli sa ale zároveň vytešujem, že sen sa práve začína. Môj domov, Sofia. Moje mesto, Sofia.
Zo svojho bytu v jednej zo štvrtí Sofie sa vydávam k sofijskej paváži - k žltej podlahe v centre mesta a odtiaľ už vidím svoje najmilovanejšie miesto - Chrám Alexandra Nevského, najväčší ortodoxný chrám na Balkáne. Vnútri dobré tety sofijčanky predávajú ikony a sviečky, tak si kupujem aj ja. Na horný svietnik za živých, na dolný svietnik za mŕtvych. Ľudia pristupujú k ikonám, bozkávajú ich a kladú na ne ruky. Vidieť popa s dlhou bradou je ešte vždy také nezvyčajné... pár ľudí mu pobozká ruku s prosbou o požehnanie.
V tesnej blízkosti chrámu sa nachádza trh so starožitnosťami a všelijakými milými haraburdami. Ikony, odznaky, staré bankovky, hudobné nástroje, baranice, matriošky... predáva tam aj ujo, ktorý hovorí všetkými jazykmi sveta a vždy ma víta talianským „Bon giorno, bon giorno!!!" No tak si s ním skúšam nejakú leteckú čiapku, baranicu a urobíme si spoločnú fotku. Ešte mu sľúbim, že nejakú tú baranicu si u neho určite kúpim.
Mám rada aj „ sofijské ufo" so slnkom na čele. Ufo, alebo inak povedané NDK - nacionalen dvorec na kulturata, je obrovský dom kultúry. Vyzerá ako ufo, ktoré sa pripravuje na svoj odlet. Okolo NDK sa nachádza betónová záhrada s fontánkami, pri ktorých predvádzajú svoje umenie skejťáci. Z NDK je krásny výhľad na sofijskú horu - Vitošu.
Hneď v blízskosti NDK sa začína Vitoša - nie hora, ale bulvár Vitoša, na ktorom sú vianočné ozdoby počas celého roku. Vitoša je módne mólo Sofie. Tu sa chodí poprechádzať v novom oblečení, priatelia si sem prídu sadnúť na kapučíno do drahého talianskeho podniku a všetci prechádzajú výklady svetových značiek. Pri jednom takom výklade hrá Georgi na gréckej gitarke a spieva ľúbostné piesne. Z bulváru sa takisto naskytne krásny pohľad na horu Vitošu, ktorá je už pomaly zasnežená. No a aj ja si na tomto bulvári občas sadnem na kávu a pozerám na Vitošu bulvár, aj na Vitošu horu.
Sofia je nepoznaná a uchováva si v sebe svoje čaro. Ošarpané budovy, porozbíjané chodníčky, domy v nekonečnej rekonštrukcii... a to všetko vyzerá tak harmonicky v tomto netradičnom meste. Mám tu rada mešitu vedľa synagógy, synagógu vedľa kostola, pouličných predavačov starých kníh, vôňu varenej kukurice alebo pečenej tekvice a chrámový spev v nedeľu.
Tak si užívam túto atmosféru ako sa len dá, ešte si kúpim na ulici banicu s kyslým mliekom a vydávam sa k svojmu bytu... Sofiu mám teraz rada každý deň.
