Kopanec

Vyliezam s nákupnými taškami z obchodu a vidím svojho synátora, vracajúceho sa zo školy. Hlava sklonená, odkopáva kamienky, ktoré mu zavadzajú v ceste, sem tam zastane a zahľadí sa do niektorého dvora, skrátka má čas. Počkám na neho a pýtam sa: "Ako bolo v škole?" Otázka na zavraždenie, ale nič iné ma pri pohľade na svoj produkt slovenskej hororovej literatúry nenapadlo. "Dostal som jednotku." Mlčím, mám pocit, že to nie je všetko čo mi (ne)chce povedať.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (13)

"Písal som trest."Reagujem úplne hrdinsky, ako sa na správnu matku - kamarátku patrí: "To sa stáva."Prejdeme zopár metrov. Keď mi začína byť jasné, že sa preňho rozhovor skončil, pýtam sa len tak akoby mimochodom, snažiac sa o ľahostajný tón: "A za čo?"Chvíľku mu trvá, kým pochopí, na čo sa pýtam."Kopol som Martina," hovorí nakoniec namrzene.A to je zase všetko. No tak to budem musieť ťahať po kúskoch."Prečo si ho kopol?""On ma kopol tiež.""Aha... Aj Martin písal trest?""Nie," zdá sa mi rozčarovaný, sklamaný, nespravodlivo potrestaný.Prichádza čas na rodičovskú radu, ktorá mu bude v živote niečo platná."Nabudúce mu to nevracaj," vravím. "Vieš, je jedno také príslovie - Kto do teba kameňom..."Nenechá ma dokončiť múdru vetu, rokmi osvedčenú našimi prarodičmi. Zastane, pozrie na mňa, zhovievavo sa usmeje:"Nie, nabudúce ho musím kopnúť prvý ja!"Na toto nenachádzam vo svojej studnici dobre mienených rád nič. Teraz stojím ja, chvíľku neprítomne pozerám do dvora, odkiaľ na mňa zazerá akýsi kríženec a snaží sa zrejme odhadnúť, čo som zač. Potom sa spamätám, dobehnem syna a domov ideme mlčky.