Gýč

Každé leto sme sa vyzbrojili štetcami a spolu s dedkom sme ho nanovo maľovali v tichom tieni viniča. Červená čiapka, modrý kabátik, zelené nohavice, čierne sadrové topánky. Upieral na nás pohľad, aký dokáže mať iba sadrový panáčik, vystužený železom. Keď z kuchynských dverí vyšla babka s pekáčom plným makových koláčov, sadrovo sa usmieval na dúhu farieb stekajúcu z našich rúk, nastavených prúdu vody. Počúval náš krik, naše tajné rozhovory, plány, čo vyvedieme susedinmu vnukovi a ako presvedčíme babku, aby nám dovolila zatrieskať si do dedkových bubnov, starostlivo pred nami zamknutých v garáži.Pri odchode nám vždy mával zdvihnutou rukou....Dnes už má miesto pravej ruky iba kus železnej tyče. Aj s týmto, plynutím času spôsobeným nedostatkom, je to stále náš Teofil. Možno teraz vyzerá trochu ako kapitán Hook, ale ja som pri pohľade na ošarpaného nemého svedka mojich detských snov stále Peter Pan, ktorý nechce byť dospelým.Pre mňa nie je gýčom, ale spomienkou na farebnú dúhu, ktorá sa mi zmyla z rúk....