Neviditeľné ruže

(Povedzme, že sa volá Jana a jej dcéra Janka.)Dievčatko dlaňou ochutná tanier po obvode,(nejem, mlčím - u mňa vzácna chvíľa, možno práve ovoniava ruže), prstami nájde ryžu, spraví jemnú masáž kuraciemu stehnu a nakoniec palcom bozká broskyňu."Nóóóó´, už móóóóžeme?!"(Tu niekde som stratila chvíľkový pocit nanebovstúpenia.)Janka pevne uchopí príbor a mám čo robiť, aby som sa, čo sa zručnosti týka, vyrovnala dvanásťročnej dievčine.Jana je oko.Jano je ... brzda.(Zámerne nerýmujem, v tomto prípade by ani použitie vulgarizmu nepomohlo.)..."Napíš to, možno to niekomu pomôže otvoriť oči.""A čo keby som uviedla vaše reálne mená, možno by to otvorilo oči aj jemu..."(Utrápene) na mňa pozrie. Má krásne zelené oči."Dívam sa už za dvoch, nevládzem aj za tretieho."Mám hnedé oči, zdajú sa mi akosi zvláštne usadené na mojej tvári, neupravené brežnevoobočie im dodáva divoký výraz. Vidím, píšem, čítam. A veľa vecí nikdy nepocítim.Asi ani nepochopím...P.S. Napriek všetkému si stále myslím, že sa dívaš za troch. A možno aj za viacerých...