Horúčka sobotňajšej noci

Vôbec mi neprekáža, že vysoko presahujem vekový priemer. (Cítim sa mlado. )Prisadáme si k veselej skupine dievčat."Nooo určite. Nás namotávaš..."Hrdo vyťahujem občiansky preukaz a dokazujem, že som sa naozaj narodila v roku 1975. Moje sebavedomie sa vznáša niekde pod stropom spolu s cigaretovým dymom.(Vyzerám mlado.)Manžel pije becherovku s tonikom, ja sa vrhám na parket. Keď som už celá spotená, prebíjam sa lakťami späť k stolu. Som smädná. Kupujem si minerálku.Po dvadsiatich minútach čakania v rade na záchod zakričím, nech ma pustia, som matka a dlhšie už dvoch pôrodoch nevydržím. Vyšlo mi to.Ešte chvíľu tancujem, ale pomaly prichádzam na to, že nevládzem. Z účesu mi zostali iba prazvláštne riasy, kopírujúce moju tvár, pod pazuchami mi svietia spotené fľaky. Musím si ísť sadnúť. Tentokrát si kupujem minerálky rovno dve.Nemohli by tú hroznú hudbu trochu stíšiť? A tie svetlá aspoň na chvíľku vypnúť? Už som z nich celá ublikaná a všade vidím farebné kruhy. Z tých hlúpych fialových neóniek mám žlté zuby, vo vlasoch biele čiastočky (na ktoré žiadny šamón nezaberie) a pohľad ako zombie.Pozriem na manžela. Už je celý zabetónovaný, klipká červenými očami a zrejme zisťuje, kde práve nachádza a ako sa sem dostal.Prečo som taká smädná? Minerálka sa minula, kupujem si džús. Rovno celý liter.Nemám chuť tancovať. Nevládzem.(Čo asi robia deti? Spia? Nestalo sa im niečo?)Potrebujem čerstvý vzduch. Musia tí ľudia toľko fajčiť? Idem von a pozerám na telefón, či mám signál a či mi neprišla nejaká správa, že deti za mnou plačú alebo podpálili dom. Neprišla. Späť do miestnosti sa dožblnkám, v živote som nevypila toľko džúsu za taký krátky čas.Čo bol toto preboha za nápad? Nemohli sme si ísť radšej posedieť do nejakého kľudného (a hlavne tichého) podniku? Alebo, ešte lepšie, do divadla?Prebúdzam manžela z jeho rozjímania. Odchádzame domov a ja sa strašne teším na svoju podušku.Stále sa cítim mlado.Ale nie až tak...