Skok

Na starom rozhrkanom bicykli sedí môj dedko. Za ním vzadu na nosiči sedí mama. Vezú sa dolu ulicou a ja utekám popri ceste. Jediné, čo nás delí, je hlboký jarok. A oni dvaja ma volajú. (Poď k nám...) Chcem ísť, vyzerajú veľmi veselo, dedko má v rukách svoju obľúbenú harmoniku (nechápem presne, ako môže zároveň isť na bicykli, nepozastavujem sa nad tým), ale jarok sa mi zdá píliš hlboký a príliš široký. Naberám odvahu k skoku. Rozbehnem sa a už skáčem, vlastne skôr letím. Zabúdam na strach, teším sa na druhú stranu. Zrazu ma v polovičke skoku niekto zachytí a stiahne späť. Tá zmena je tak prudká, že sa vždy zobudím...Sedíme s babkou a klebetíme. Babka o tom, ako videla za vojny nemcov kúpať sa holých (nevie, či na tom bolo zaujímavejšie to, že to boli nemeckí vojaci, alebo to, že boli nahí) a ja spomeniem svoj sen. Babka na to, ten jarok tam kedysi dávno bol, dávno pred tvojim narodením. Len sa potom v rámci pokusu o modernizáciu dediny zasypal a nahradil chodníkom. Pozerám na ňu dosť prekvapene, ale nič nevravím. Rozmýšľam. Roky plynuli a o štyri roky neskôr mama zomrela. Dva roky na to sa pobral dedko. Potom, keď som mala dvadsať rokov sa mi po ôsmich rokoch znovu sníva ten sen. Iba jednu jedinú noc. Nepodarilo sa mi k nim doskočiť.V dvadsaťjednotke mi diagnostikovalia nádor s tým, že nebudem môcť mať deti. S dosť chabými vyhliadkami na budúcnosť som sa vydala za svojho vtedajšieho priateľa.O tri mesiace neskôr som bola tehotná. A keď mal môj prvorodený tri roky, narodil sa druhý syn. Manžel je rád, ja som rada.Som zdravá.Neverím na sny.Len by ma zaujímalo, kto mi nedovolil skočiť?