Slová

Odchádzaš a necháš ma samú stáť v tornáde vlastných slov, ktoré sa krútia a triafajú ma do tváre. Napriek tomu chrlím ďaľšie a ďaľšie, až je celá izba plná.Doráňaná si líham späť a pozorujem, ako slová víria vzduch. Ako sa od nich odrážajú nesmelé ranné lúče a nechávajú svoje stopy na stenách.Vidím, aké sú ostré, vyzerajú ako malé žiletky. Čím dlhšie sa na ne dívam, tým pomalšie rotujú, až sa nakoniec len pomaly vznášajú, akoby si neboli isté, prečo tu vlastne sú.A potom začnú jeden po druhom padať k zemi.Keď posledný pichľavý kúsok pomaly dopadne na dlážku, otvoria sa dvere a ty sa vraciaš. Kričím ti, aby si si dal pozor, že ich je plná zem, ale ty s bosými nohami ďalej kráčaš ku mne. Pozriem na koberec a zistím, že sa všetky premenili na slnečné lúče, ktoré ťa hrejú.Vstávam zasiahnutá vlastným bolestným víchrom, šťastná, že si odišiel a nedal si sa trafiť. A vďačná za to, že si sa vrátil a nechal ma zohrievať sa s tebou.Som rada, že to tak robíš...